Gerstmannov-Sträusslerov-Scheinkerov syndróm (GSS)

Všeobecné informácie

Gerstmannov-Sträusslerov-Scheinkerov syndróm je extrémne zriedkavé ochorenie. Po prvýkrát bolo zaznamenané v roku 1928. Vyskytuje sa s častosťou jedného ochorenia na 10 miliónov ľudí ročne. Vek chorých sa pohybuje medzi 35 a 50 rokom života.

Pôvodca ochorenia

Medzičasom sa považuje za takmer isté, že pôvodcami tohto ochorenia sú prióny.

Prióny však nie sú pôvodcami chorôb v klasickom zmysle. Značne sa teda odlišujú napr. od vírusov a baktérií. Prestoja teplo 100 °C, chemikálie a mnoho dezinfekčných prostriedkov. Dokonca môžu roky prežiť aj v zemi. Pri priónoch (PrPSc) sa jedná o bielkoviny, ktoré sa pravdepodobne tvoria génovými mutáciami alebo infekciou z telu vlastných bielkovín (PrPC). Dodatok „Sc“ stojí špecificky pre scrapiu, dodatok „C“ pre celulárny, čiže telu vlastný. Od prirodzených bielkovín (PrPC) sa prióny (PrPSc) odlišujú čiastočne iným poradím aminokyselín. Preto majú inú skladbu, a tým odlišnú priestorovú štruktúru. O funkcii priónov a mechanizme ich infekčnosti je doteraz málo známe. Diskutuje sa o viacerých teóriách.

Tvorba bielkovín PrPSc je založená na bodovej mutácii v jednom géne (PRNP) chorých pacientov. Pritom na rôznych miestach dochádza k zabudovaniu inej aminokyseliny ako v normálnej bielkovine PrPC. Gén, ktorý nesie informáciu pre tento proteín priónu, leží na chromozóme 20. Na rozdiel od Creutzfeldtovej-Jakobovej choroby zohráva dôležitú úlohu podstatné a tým familiárne dedenie zmenených génov. Spontánne sa vyskytujúce ochorenia sú extrémne zriedkavé. Genetická varianta GSS sa vo svojich chorobných prejavoch podobá Alzheimerovej chorobe. Príčinou je skrátená molekula PrP.

Symptómy

Ochorenie začína necharakteristickými ťažkosťami, ako napr. poruchami spánku. Čoraz viac sa okrem toho vyskytujú psychické symptómy, ako napr. bludné predstavy alebo halucinácie. Napokon dochádza k strate pamäti ako i k neuropsychologickým symptómom, ako afázia, čiže neschopnosť hovoriť, alebo alexia, čiže neschopnosť čítať. Ochorenie potom rýchlo napreduje a vedie k rôznorodým symptómom ako:

ochrnutia
tremor, čiže trasenie ramien, nôh alebo hlavy
chorea, pod tým sa rozumejú zbytočné prázdne pohyby, ktoré sa pri rozrušení zosilňujú a v spánku prestávajú
cerebelárna ataxia, t.zn. nekoordinovaný pohybový priebeh
myoklónie, to sú bleskovo prebiehajúce zášklby svalstva, ktoré sú vyvolávané napr. akustickými podnetmi
epileptické záchvaty

V konečnom štádiu nemajú pacienti žiadnu možnosť dostať sa do kontaktu s okolím a naopak. Títo pacienti zomierajú po niekoľkých mesiacoch až dvoch rokoch v stave decerebrácie, t. zn. v meravosti, strnutí „bez mozgu“.

Inkubačná doba

Ide o dedičné ochorenie, ktorého základom je dedenie zmeneného génu. Inkubačná doba v klasickom zmysle nie je definovaná. Tieto genetické odlišnosti vedú však až po desaťročiach odďalovania k viditeľným chorobným prejavom.

Diagnóza

Diagnóza sa určuje pomocou neurologického nálezu.

Prvou zmenou, ktorú možno pod mikroskopom na mozgových biopsiách vidieť, je astroglióza. Pod tým sa rozumie skutočnosť, že najprv začínajú opúchať astrocyty v oblasti svojich koncových platničiek, ktoré priliehajú na mozgové cievy, a potom neskôr celá bunka. Ako neuroglia („lepidlo“) sa označuje ochranné a podporné tkanivo mozgu. Pozostáva z astrocytov (makroglia), oligodendrocytov (oligodendroglia) a Hortegovej glie (mikroglia). Okrem toho sa vo väčšom množstve tvorí istá bielkovina s označením glial fibrillary acidic protein (GFAP). Táto bielkovina je po osobitnom sfarbení viditeľná pod mikroskopom

Typické je aj znásobené tvorenie vakuol („mechúrikov“) v astrocytoch (makroglia) a pravdepodobne aj v oligodendrocytoch. Kvôli zvýšenej tvorbe vakuol bunky napuchnú až do kritickej veľkosti a potom zaniknú. Preto v tkanive vznikajú „diery“, ktoré pri celkovom pozorovaní pripomínajú dierovanú štruktúru špongie. Preto sa hovorí aj o Status spongiosus. Okrem toho môže dôjsť k zmenám nervových buniek, k úbytku spojení nervových buniek medzi sebou (synaptické spojenia) až ku kompletnej strate nervových buniek.

Obzvlášť pri dlhšom priebehu ochorenia môžno pozorovať usadzovanie amyloidov („škrobové zrniečka“). Amyloidy sú komplexy z bielkovín a cukrov (komplex proteínov a polysacharidov). Majú štruktúru najmenších vlákienok, ktoré sa k sebe bokom zoraďujú. Ukladajú sa prevažne v blízkosti ciev. Preto pravdepodobne dochádza k poškodeniu lokálnej látkovej výmeny. Väzbou na farbivo (konžská červená) sa môžu v tkanive zviditeľniť.

V niektorých prípadoch vykazuje hematoencefalická bariéra znásobenú priepustnosť. Hematoencefalická bariéra je druhom filtra, ktorý v normálnom prípade zabraňuje, aby sa látky z malých ciev dostali do mozgového tkaniva. Je pravdepodobne tvorená bunkami (kapilárny dotel), ktoré vystieľajú steny malých krvných ciev (kapiláry). Za normálnych okolností je tento „filter“ priepustný len aktívnym transportom látok cez telá daných buniek, z ktorých pozostáva.

Hoci sa pri priónnych chorobách hovorí aj o prenosnej špongióznej forme encefalitídy, nevyskytujú sa nijaké klasické zmeny, ako napr. invázia zapálených buniek do chorého tkaniva.

V mozgovom tkanivo možno okrem toho dokázať charakteristickú bielkovinu (proteín). Nazýva sa priónny proteín (PrPSc). Dodatok Sc je špecifický pre scrapiu. Priónne proteíny (PrPC) - pričom sufix „C“ znamená „cellular“ – sú tvorené aj zdravým telom. O ich funkcii je doteraz málo známe. Varianta „Sc“, ktorá bola objavená pri priónnych chorobách, sa od normálnej varianty PrPC odlišuje menšou zmenou v poradí aminokyselín, z ktorých pozostáva. Táto varianta vzniká mutáciou génu, ktorý túto bielkovinu kóduje. Na druhej strane sa pravdepodobne môže zmenená bielkovina, nazývana prión (PrPSc), dostať do zdravého tela aj cestou infekcie a tam vyvolať tvorbu chorobných bielkovín (PrPSc).

Typické zmeny v mozgu zvierat a ľudí, ktorí trpia priónnymi chorobami, sa silne podobajú tým, ktoré sú pozorované pri klusačke u oviec ako aj BSE u hovädzieho dobytka. Preto bol včas vytvorený príčninný vzťah medzi týmito ochoreniami.

Cesty šírenia nákazy

Prenos z človeka na človeka prebieha v rámci jednej rodiny pohlavnou dedičnosťou zmeneného dedičného materiálu (gén). Infekcia medzi ľuďmi, ktorý nie sú navzájom v príbuzenskom vzťahu, sa za prirodzených podmienok nevyskytuje.