SME

Slovenskí lekári? Zväčša neochotní, arogantní a neschopní

Už dlhé roky sa 24 hodín denne stará o smrteľne chorú mamu. So slovenským zdravotníctvom má veľmi zlé zážitky. Rozhovor s Dagmar Kyslerovou.

Narodila sa v roku 1958 v Bratislave. Po maturite na gymnáziu pracovala ako sekretárka a asistentka, po materskej dovolenke ako administratívna pracovníčka na ekonomickom oddelení. Následne začala pracovať pre Správu kín v Bratislave ako programová refereNarodila sa v roku 1958 v Bratislave. Po maturite na gymnáziu pracovala ako sekretárka a asistentka, po materskej dovolenke ako administratívna pracovníčka na ekonomickom oddelení. Následne začala pracovať pre Správu kín v Bratislave ako programová refere (Zdroj: Karol Sudor)

Keď sme koncom júna 2009 zverejnili ťažký príbeh Dagmar Kyslerovej a jej 76-ročnej mamy Pavlíny Bročkovej, ktorá trpí nevyliečiteľnou a smrteľnou chorobou, reagovali naň stovky čitateľov SME. Nielen v diskusii, ale aj v reálnom živote. Opatrovateľke vlastnej mamy, uväznenej vo svojom dome kvôli 24-hodinovej starostlivosti, vyzbierali slušnú sumu na to, aby si mohla dovoliť zaplatiť pomoc zdravotnej sestry. Sedem rokov si totiž neoddýchla, vďaka maminej diagnóze prišla o prácu, priateľov, súkromný život.

Desiatky čitateľov sa dodnes zaujímajú o podrobnosti a o to, či sa niečo zmenilo. Zároveň mnohí potvrdzujú nepríjemné zážitky so slovenským zdravotníctvom. Pani Kyslerovú sme teda navštívili opäť, a ako človeka, ktorý je s ním prakticky v nepretržitom kontakte, sme sa spýtali na jej vlastné skúsenosti. Nie sú najlepšie.

Najskôr však citácia z čerstvého znaleckého posudku, ktorý sa zaoberá prípadom mamy pani Kyslerovej: „Menovaná leží prikrytá prikrývkou na antidekubitálnej posteli, poloha pasívna, kompletné ochrnutie všetkých štyroch končatín a dýchacích svalov. Zavedená tracheostomická kanyla, dýchanie zabezpečuje prístroj na umelú ventiláciu... Amyotrofická laterálna skleróza je závažné neurologické degeneratívne ochorenie, ktoré sa prejavuje príznakmi centrálnej aj periférnej obrny... Menovaná aktuálne nie je schopná reagovať na žiadny podnet z okolia... stav je na úrovni, v ktorej bude do smrti existenčne odkázaná na opatrovanie okolím... je nezvratný."

Mali ste prácu, v ktorej ste boli spokojná. Zrazu ste ju museli opustiť a ostať doma, pričom tento stav trvá už ôsmy rok. Čo sa stalo?

Všetko sa začalo ešte skôr, niekedy v roku 2000, keď zomrela moja starká. Posledných šesť rokov sme ju mali na invalidnom vozíčku, vyžadovala si neustálu starostlivosť, striedali sme sa pri nej cez deň aj v noci, bežne som po prebdenej noci musela ísť do práce. S mamou sme si preto potrebovali oddýchnuť. Vymyslela som, že prvýkrát v živote pôjdem niekam na dovolenku, mama sa pripojila. Aj sme šli, do Chorvátska.

Tam sa začali prejavovať prvé príznaky jej choroby?

Áno. V noci ju mykalo, triaslo, vravela som jej, že „mamička, niečo nie je v poriadku". Stále však fungovala, nikto netušil, čo sa deje, v roku 2001 si dokonca z útulku vzala psíka. Pochopiteľne, chodila s ním na prechádzky, ale postupne zisťovala, že sa skracujú trasy, ktoré vládze prejsť. Dokázala vyjsť z domu, prejsť nejakú vzdialenosť, ale vrátiť sa už nemala silu, navyše chodila akoby proti vetru. Neskôr už nedokázala zdvihnúť nohy a teda ani prekročiť prahy, dokonca ani manipulovať s menšími predmetmi, trebárs si nasadiť okuliare. Jednoducho jej vypadávali z rúk. Do toho mala fenka deväť šteniatok, takže sa trápila aj s nimi, varila im, misky jej padali na zem...

Čiže postupne úplne odchádzala motorika.

Presne tak. Výsledkom bolo, že sme museli psíkom hľadať nový domov, všetci sme plakali, dokonca aj mama, hoci to bol naozaj tvrdý človek. Naraz sme si všimli, tuším na Veľkú noc, že si šialene korení jedlá. Tak veľmi, že my, ostatní, sme pri nich kýchali.

Strácala chuťové bunky?

Určite, lebo predtým to nikdy nerobila. K tomu jej začalo zabiehať jedlo. Mysleli sme si, že z toho korenia, v skutočnosti jej už ochabovalo svalstvo. Vtedy sme ešte nevedeli, že takto chorý človek prichádza o všetky zmysly okrem zraku.

Zrejme postupne prestávala jesť.

Áno, lebo časom už jednotlivé sústa nedokázala prehltnúť. V apríli 2002 som si ju teda vzala k sebe domov, aby bola ako tak pod kontrolou. Dnes nehýbe ničím, len jedným okom. Ním sa dorozumievame. Keď žmurkne, znamená to „áno".

Kedy šla prvýkrát k lekárovi?

K lekárom chodila už od roku 2001, ale na nič jej neprišli. Podľa mňa spravili chybu, že ju neposlali ani na CT, ani na magnetickú rezonanciu. Nakoniec jej na neurológii „prišili" Parkinsona, hoci mi bolo jasné, že to s ním nemá nič spoločné. Iný odborník zase tvrdil, že má výrastky, ktoré jej tlačia na krčnú a driečnu chrbticu, preto musí absolvovať operáciu. Čakali sme na jej termín, pričom v máji 2002 mame konečne spravili magnetickú rezonanciu. Keď sme šli po výsledky, nechali nás čakať od ôsmej rána do pol druhej poobede. Mama už bola celá biela, obliata potom, nikto vám však nedá prednosť, treba vydržať, aj keby tam mal človek rovno zomrieť. Už od dverí nám potom kričali, že to nie je na žiadnu operáciu, že problém je v inom. A poslali nás k neurologičke na Kramáre. Tá sa pozrela na snímky, začala mame stískať ruky na rôznych miestach, potom ju požiadala, aby niečo uchopila, čo, samozrejme, nešlo, a tak rovno zdvihla telefón a požiadala nemocnicu o voľné lôžko pre vážny stav.

Mamu poslala von a mne začala vysvetľovať, že ide o nevyliečiteľnú a smrteľnú chorobu, a nech si nemyslím, že žijeme v Nemecku, pretože tam by síce mamu napojili na prístroje, ale u nás nič také nehrozí. Vraj má pred sebou už len pár dní.

Citlivá a empatická lekárka.

Asi tak. To však nebolo nič proti tomu, čo mamu čakalo v nemocnici. Jej stav sa tam zhoršoval, začala mať problémy s dýchaním, nakoniec prišiel rozvrat vnútorného prostredia, bola akoby v kóme. Skončila na jednotke intenzívnej starostlivosti. Tam sa nás pýtali, či v prípade potreby chceme, aby bola napojená na prístroje. Ani ona, ani ja, sme vtedy o tej chorobe nič nevedeli.

Keďže ste si mamu neskôr vzali domov, asi nemáte najlepšie skúsenosti vo starostlivosťou v našich nemocniciach.

Bohužiaľ, nemám, možno je to smola a iní majú viac šťastia, neviem. Pamätám si veci, ktorým by väčšina neuverila. Raz sme napríklad na kolenách prosili ľudí z ARO, aby mame požičali prístroj na dýchanie, pretože ten, ktorý jej tam dali, bol snáď najstarší v nemocnici, mal okolo 30 rokov. Samozrejme, že sa kazil.

Akože vy? Nerozumiem. Také veci snáď zabezpečuje personál.

Ten na to kašľal. Prosili sme tam ako také chudery, aj tak nám nepomohli. Rozumiem, že na chorobu mojej mamy neexistuje liek, ale prekáža mi tá obrovská absencia ľudskosti. A k čomu je vám v službe sestrička, ktorá má na starosti aj moju mamu, keď vôbec nemá skúsenosti s intubovanými pacientmi?

Určite tam nebolo všetko len čierne.

Samozrejme, ale zlé veci obvykle prehlušia tie lepšie. Personál bol rôzny, milý aj otrasný. Z dobrých ľudí sme sa tešili, vtedy všetko bežalo v pohode, ale stačila výmena zmien a prišli sekery, ktoré nám dávali pocítiť, že sme nuly. Zažili sme, že mama bola vďaka tomu zlému dýchaciemu prístroju modrá až fialová, a sestrička povedala: „Ešte nie je dosť modrá, nech len vydrží, mám inú robotu."

Vďaka lekárom sa mama dusila

V reportáži spred pol roka ste mi spomínali, že mama sa raz začala dusiť, čo bol dôsledok sfušovane zavedenej kanyly.

Bohužiaľ, ale nielen to. Mamu som už mala doma a po istom čase sme mali ísť na výmenu kanyly na dýchanie. Keď si nás objednali, tak sme tam dorazili. Povedali, že mama nesmie jesť, lebo v čase zavádzania treba byť nalačno. Ubehol deň, ale kanylu jej nevymenili. Ubehol druhý, stále rovnako. A takto sme tam strávili celý týždeň, pričom mama dokopy nič nejedla.

To ste tam týždeň pokorne čakali, hoci vás objednali na konkrétny deň a nespravili, čo mali?

Vtedy som nevedela, čo a ako, nemala som skúsenosti. Po čase som sa vrchnej sestry spýtala, kde je tá kanyla, že ak ju nemajú, zavolám výrobcovi alebo dodávateľovi, aby ju konečne poslal. Aj sa tak stalo, ten mi však povedal, že žiadnu takú objednávku z Kramárov nemá. Inými slovami - nemocnica nás zavolala, pretože vraj už má kanylu k dispozícii, realita však bola taká, že ešte ani nebola na ceste. Chaos a neschopnosť.

Čo ste spravili?

Jeden celý deň som behala za lekármi a primárom, aby si niektorý z nich sadol a tú kanylu objednal. Dokopy sme tam zbytočne strávili dva týždne.

To dusenie sa mamy súviselo s čím?

Zavolali si nás, že majú kanylu na výmenu, prijali nás, lenže službu mala iná lekárka, nie tá, ktorá poznala náš prípad. Mala veľa rečí, že to za jeden deň spravia, potom zavolala nejakého doktora, mňa vyhodili z izby... Bola som celkom šťastná, ako rýchlo to tento raz prebehne. A výsledok? Otrasný.

Aký?

Mama zle dýchala, stroj neustále pípal. Okamžite som šla za tým doktorom, dostihla ho na chodbe, chytila za rukáv a snažila sa ho dotiahnuť späť so slovami, že to nie je v poriadku, veď komfortné dýchanie vyzerá inak. Začal ma oblbovať, že to je OK, bežná reakcia na zákrok. A odišiel. Až neskôr som sa dozvedela, že ten človek tam ani nemal čo hľadať, lebo pracoval na cievnom a zavádzanie kanýl na dýchanie jednoducho neovládal. Sám dokonca povedal, že také komplikované úkony ani nerobil. Jasnú chybu teda urobila aj lekárka, ktorá ho zavolala.

4.jpg

Z desiatich lekárov sú ôsmi otrasní

Čo bolo ďalej?

Mama sa začala vyslovene dusiť, tak rýchlo volali na ARO, odtiaľ dobehla jedna lekárka a tiež skonštatovala, že je to v poriadku a ide „len" o reakciu na zákrok. Pýtam sa, čo je to za hlúposť, veď stroj pípa práve preto, lebo to v poriadku nie je. Kanylu nakoniec ledabolo vymenila, pričom celý čas bola vyslovene zúrivá, odporná, arogantná. Stroj však prestal pípať, tak som sa konečne trochu upokojila a jej správanie neriešila. O dve hodiny však začal ďalší cirkus toho prístroja a tak som už mala všetkých lekárov plné zuby. Pochopila som, že jednoducho nevedia, respektíve nie sú ochotní zaviesť kanylu tak, ako treba. Utrpenie pacienta im bolo ukradnuté. Viete, čo je to dusiť sa?

Ako ste to vyriešili?

Zavolali sme sestričku z JIS-ky a tá nám konečne pomohla. Podrobne sme tam s ňou študovali návod na zavedenie kanyly, až zistila, že to mame zaviedli naozaj zle - jednu časť tej kanyly, takzvanú kariku, jej dali opačne. Priniesla inú kanylu a dali sme to do poriadku. Nehnevajte sa, ale práca tej lekárky z ARO sa s prácou sestričky z JIS nedala porovnať. Vtedy som si vyslovene povedala, že už na Kramáre nevkročím, veď tam ide o život. Majú ho zachraňovať a oni ho ohrozujú.

Čo si po tých rokoch skúseností myslíte o slovenských lekároch?

Mám pocit, že musia mať hrošiu kožu. Musia byť otrlí a tvrdí, inak by to asi nedokázali robiť.

Nerozumiem.

Z desiatich sú ôsmi takí, akých som spomínala vyššie, teda otrasní, dvaja sú takí, čo svoju prácu robia ako poslanie, pričom sa za nich nemusíte hanbiť. Za všetky tie roky by som kvalitných, ochotných, slušných a schopných lekárov spočítala na prstoch jednej ruky.

To je málo, nie?

Je, ale ja za to nemôžem. Kvalifikovaných lekárov, pri ktorých mám istotu, že vedia, čo robia, a zároveň dokážu byť ľudskí, poznám málo. Zväčša som videla len amaterizmus najvyššieho rangu, len také pokusy a skúšanie, ako všetko dopadne. Veď uvážte - mame opakovane stanovovali zlú diagnózu, odmietli jej spraviť CT alebo magnetickú rezonanciu, takmer ju udusili nesprávnym zavádzaním kanyly... A to ani zďaleka nie je všetko. Mám takých lekárov chváliť? Vydržím veľa, nie som človek, ktorý by sa neustále sťažoval, ale to, čo som zažila, je na neuverenie.

Lekári sa kryjú, pri sťažnosti nemáte šancu

Potom je otázkou, prečo ste to nikam nehlásili. Viem, že sa to ľahko hovorí, ale ak majú život vašej príbuznej v rukách fušeri, prešetrenie ich konania by malo byť minimum.

Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou vtedy neexistoval, navyše som bola neskúsená, nevedela som, čo, kde a ako. Ešte aj tá sestrička z JIS-ky ma prosila, aby som niečo robila, že aj jej sa už na to všetko zle pozerá, nieto mne ako človeku, ktorý len sprevádza pacienta. Potom som oslovila reláciu Paľba v Markíze, tam som však nepochodila, lebo podobných prípadov zo zdravotníctva vraj majú veľa. Mimochodom, tá arogantná lekárka mi do očí povedala, že ju pokojne môžem nahlásiť. Po vzniku úradu pre dohľad som to teda aj spravila.

Ako to dopadlo?

Odpísali mi, že musím určiť presné miesto, hodinu, všetky mená... Nikam by to neviedlo, šlo by o tvrdenie proti tvrdeniu. Aký dôkaz by som použila? Moje zážitky? A keby to popreli, čo spravím? Lekári držia spolu. Nepoznala som ani všetky mená ľudí, ktorí sa toho zúčastnili. Bolo treba sedieť doma pri mame, starať sa o ňu, nie behať po úradoch či nemocnici, naháňať chorobopis a podobne. Nehnevajte sa, ale to by bol boj s veternými mlynmi, veď som nič nemala v rukách. A mám len jedny nervy.

Podľa vás nemá zmysel brániť sa?

V prípadoch ako môj nemá, pretože neexistujú dôkazy. Ako dokážete aroganciu lekárky? Tým, že ju obviníte, že po vás kričala, že sa nesprávala, ako mala? Ona povie, že to tak nebolo a dosvedčí jej to kolega. Kam by to viedlo? Nespochybňujem, že v istých veciach je dobré, ak sa to nahlási, ale v mojom by to nikam neviedlo. Mama mi doma zomiera, musím byť pri nej 24 hodín denne, nedostanem sa pomaly ani do obchodu, čo ju treba odsávať, polohovať, kŕmiť a neviem, čo všetko. Do toho sa mám ešte naťahovať s úradmi?

Rozumiem, tu sa z flekov neodchádza pre onakvejšie svinstvá. Možno by to však bolo dobré pre tých, čo prídu po vás. Ak aroganciu a neodbornosť nepotrestáte, ak takí lekári nebudú vyhodení, nič sa nezmení.

To, čo hovoríte, má logiku. Lenže ja si myslím, že človek so sťažnosťou pochodí až vtedy, keď lekári pochybia tak, že spôsobia smrť a pitva preukáže, čo bolo príčinou. Samotné utrpenie nemáte ako dokázať. Pri tvrdení proti tvrdeniu by sa lekári kryli a vy nemáte šancu. Nemaľujme si to inak, ako je v skutočnosti. Keď raz lekár povie, že v daný čas na danom mieste nemohol konať inak, podrží ho ešte aj nemocnica, aby sa nekazilo jej meno.

5.jpg

Lekár poškodil mame hrtan

To bola minulosť. Na výmenu kanyly chodievate približne raz za dva mesiace. Zlepšilo sa niečo?

Hm, nemám dobré skúsenosti. Bohužiaľ. Ťažko však tých ľudí kritizovať, pretože môžem byť rada, že sú vôbec ochotní to spraviť. Keď si totiž výmenu kanyly nevybavím ja, nikto si nás nezavolá, v tomto smere sme v totálnom vákuu. A spolu so mnou stovky podobných rodín. A týka sa to aj odberov, kontrol, všetkého. Čo si nevybavíte, nemáte. Úprimne hovorím - keby som mohla, vymieňam mame tú kanylu ja sama. Priamo doma.

Riskli by ste to?

Trúfam si povedať, že ju už dokážem zaviesť, akurát to nesmiem urobiť, lebo nie som lekárka. A tak je to správne, človek nikdy nevie, čo by ho pri tom mohlo zaskočiť. Len po všetkých tých skúsenostiach mi niekedy napadne, o čo by sme mali ľahší život, keby sme si to mohli spraviť doma, bez lekárov a ich nepríjemného, či neodborného správania sa. To je skôr zmýšľanie zo zúfalstva.

Kde tú kanylu vašej mame menia?

Deň vopred to vybavím s centrálnym príjmom nemocnice v Ružinove, potom tam prídeme a oni už niekoho zavolajú. Ak mám šťastie, príde niekto seriózny, ak smolu, tak si naozaj užijeme. Jednoducho sa nám venuje ten, kto je práve voľný. Stáva sa, že mamu ani nedajú na klasické lehátko, teda na rovnú podložku, ale do takzvaného korýtka, v ktorom leží skrčená s vankúšikom pod hlavou, čiže nie v polohe, v ktorej sa dá intubovať. Raz takto prišiel jeden lekár, začal meniť kanylu v tejto polohe, a poškodil mame hrtan. Čo si mám o tom myslieť?

Inokedy prišla lekárka, ktorá nemala silu ani schopnosť zaviesť tú kanylu, niečo jej tam zavadzalo a nepustilo ju ďalej. Mama bola zrejme zle spolohovaná, prípadne tam bol iný problém, lekárka však miesto jeho riešenia novú kanylu šmarila do koša, a zaviedla tú pôvodnú, teda starú. Utekala som vtedy z polikliniky do nemocnice zháňať novú, ale dostala som len menej kvalitnú, určenú na tri dni používania. Pýtam sa lekárky, prečo tú kvalitnú vyhodila, veď sa dala použiť. Odpovedala, že si ju mám nájsť v smetiach. Toto je reálny prístup našich lekárov.

Toto je na knihu, nie na jeden rozhovor.

Ešte som ani zďaleka nepovedala všetko. Niekedy v októbri minulého roka mala zrazu mama nemerateľný tlak aj pulz. Leteli sme na centrálny príjem na Kramáre. Odtiaľ nás však poslali na geriatrický pavilón.

Kam? S nemerateľným tlakom a pulzom na geriatriu?

Presne tak, je to malý pavilón, nemajú tam CT, ani nič. Pýtam sa, čo je to za nezmysel, veď máme úplne iný problém. Odpoveďou bolo, že mama tam vekovo patrí a hotovo. Upozornila som ich, že mama je na pľúcnej ventilácii, na geriatrii jej nemajú ako pomôcť.

Keď sme sa konečne dostali, kam sme potrebovali, lekárka miesto okamžitého zásahu začala vypisovať papiere, celú anamnézu - starý otec, stará mama a tak ďalej. Pýtam sa jej, či by to nepočkalo, či by nás nemohla dať niekam na urgentný zásah, veď mame nevieme namerať pulz ani tlak. Odpoveď znela: „Takýto je postup." Potom začala vypisovať lístok na röntgen pľúc. Opäť sa pýtam, že načo, veď dýchací stroj nepípa, pľúca sú v poriadku. Nakoniec sa všetko vybavilo, ale trvalo to - a teraz sa podržte - od desiatej do pol piatej. Bez vody, jedla, bez všetkého, mama v jednej plienke. Bola som zúfalá. Mamu pritom dali nie na polohovateľné lôžko, ale na staré, na ktorom sa dala dvíhať len hlava. Pre pacienta, ktorý sa absolútne nemôže pohnúť, je to čosi neuveriteľné. Poprosila som, aby ma tam nechali, že budem mame pomáhať, celú noc som presedela na stoličke. Popri tom som pomáhala jednej zlatej, ale vychudnutej a evidentne nepolohovanej babičke, ktorá tam ležala a neustále kričala: „Milanko, naprav ma." Zvonila na sestričky, ale tie nechodili. Tak som ju polohovala, ona potom na dve hodinky zaspala a tak stále dokola.

Sestrička ma vyhodila, vraj si mám volať sanitku z vrátnice

S lekármi v nemocniciach a poliklinikách máte zaujímavé zážitky. So záchrannou zdravotnou službou je to snáď lepšie.

Ako kedy. Deň alebo dva predtým, ako sme šli na centrálny príjem s tým nemerateľným tlakom a pulzom, som zavolala záchranku. Prišla, lekári dali mame infúziu, a potom dve hodiny na gauči čakali, kým stečie.

Nechali vás doma?

Áno, zrejme to vyhodnotili ako adekvátne. Mame síce infúzia trochu pomohla, ale nakoniec sme aj tak skončili v nemocnici. Dve hodiny tu len tak sedeli, pritom keď som inokedy záchranku prosila, aby počkala, že by nás rovno hodila do nemocnice na výmenu kanyly, len arogantne odišla, vraj majú veľa práce.

Zažila som aj to, že mamu ošetrili v nemocnici a sestrička miesto toho, aby zavolala sanitku na cestu domov, ma vyšupla z ordinácie, že si ju mám volať z vrátnice.

Prosím?

Fakt. Vtedy som už chytila tašky a začala od bezmocnosti mlátiť steny naokolo. Úplne som sa zosypala a vravela, že tam mamu nechám, že idem domov sama. Bola som psychicky na dne.

6.jpg

Väčšina lekárov sa správa ako nadradená rasa

O čom to je? O neochote? Neschopnosti? Alebo sú za tým všetkým objektívne príčiny a nervozita lekárov vychádza z toho, že nestíhajú?

Je to najmä v neochote a arogancii. Veľmi dobre poznám prípady, keď niekto v nemocnici len rozdá lieky, prípadne rýchlo obehne pacientov a potom sa zavrie, aby oddychoval. Nehovorím, že sa to týka všetkých, ale som si istá, že keby som sa takto kedysi správala v práci ja, rovno ma vyhodia. A to som ani nemala na starosti zdravie a životy ľudí. Väčšina lekárov sa správa ako nadradená rasa. Je mi to ľúto, ale je to tak.

Čo sa s človekom deje, keď vidí rodiča, ktorý sa vďaka ťažkej chorobe dostáva do nedôstojnej situácie?

Nevýslovne trpí. Mama je vlastne už len mŕtve telo s fungujúcim mozgom. Všetko vníma, dobre vie, čo sa s ňou deje. Aj to, že už nie je šanca na zmenu. Napriek tomu stále dúfam, že raz budú lieky, ktoré by pomohli... hoci... my to už asi nestihneme.

Tušíte, čo si vlastne myslí?

Veľmi by som to chcela vedieť. Ale nemám to ako zistiť, pretože nemôže rozprávať ani naznačovať posunkami. Na Vianoce som jej popriala, aby ju nič nebolelo, a že dúfam, že tu budeme aj o rok. Zdalo sa mi, že nahodila taký zvláštny výraz tváre. Pýtam sa jej, či tu už nebodaj nechce byť. Prižmúrila oko.

To znamenalo súhlas. Nechce žiť.

Ani sa jej to už nechcem pýtať, veľmi to bolí, keď viete, že mama chce umrieť. Nemám jej ako pomôcť. Ani k zdraviu, ani k smrti. Keby tu nebola, asi by som sa cítila ešte horšie, na toto som si už predsa len trochu zvykla. Možno sa raz stane zázrak.

Plačete často?

Už ani nie. Len keď to na mňa doľahne. Človek plače najmä z bezmocnosti. Urobila by som čokoľvek, aby som mame pomohla, aby bola zdravá. A nejde to. Každý by si občas poplakal. Už ani nie som nešťastná z toho, o čo všetko som prišla. Samotou človek stráca sociálne väzby, postupne sa na neho vykašľú aj tí, o ktorých si myslel, že sú kamaráti. Ostane ich minimum, ale tí aspoň stoja za to. Možno štyria.

Bolo by dobre, keby už mama nežila

V diskusii pod reportážou sa objavili aj príspevky, že riešením vášho problému by bola eutanázia, teda smrť vašej mamy. Ako to na vás pôsobilo?

Keď som to čítala, bola som v šoku, že vôbec niekto môže vysloviť niečo také. Veď mama je len jedna, nemôžem si želať jej smrť. Jeden diskutér dokonca napísal, že by nechcel dcéru, ktorá by mu takto predlžovala utrpenie. Úplne ma to zložilo. Potom som to strávila a uvedomila si, že tí ľudia majú vlastne pravdu.

Čiže ste za eutanáziu? Argumenty veriacich sú známe - život nedáva človek, ale Boh, preto by ho človek ani nemal brať.

Ten istý Boh potom pripustil taký pokrok techniky, že umelo držíme pri utrpení ľudí bez šance na zmenu, na dôstojný život. Načo je to dobré? O mamu sa poctivo starám od roku 2002. Dvadsaťštyri hodín denne. Prišla som úplne o všetko. Nech si to niekto vyskúša, potom môže rozdávať rady. Ľahko je mudrovať, čo by mali robiť iní, ale som si istá, že keby sa kritici eutanázie ocitli v mojej situácii, mnohí by zmenili názor. A keby sa ocitli v situácii mojej mamy, tak snáď všetci. Veď umrieť si želajú samotní pacienti.

Bolo by dobré, keby už vaša mama nežila?

Určite. Hovorím to s bolesťou, ale nepochybujem o tom. Aký je to život? Mala by pokoj. Kto nevidel, čo za utrpenie je táto choroba, neuverí. Skúste si predstaviť, že sa nemôžete hýbať, poškrabať, nemôžete rozprávať, najesť sa, napiť, ísť na WC, nič. Len ležať, hýbať jedným okom a čakať, kým vás niekto odsaje, to všetko pri plnom vedomí. Chceli by ste takto žiť dlhé roky? Prečo sa moja mama musí tak veľmi trápiť? Určite vám už niekedy zabehlo jedlo a pár sekúnd ste sa dusili. My máme takéto „dusenia sa" päťkrát denne. Komu by ste to priali? Ani najväčšiemu nepriateľovi.

Silným argumentom odporcov eutanázie je možné zneužitie.

Podľa mňa je to výhovorka. Musia sa nastaviť jasné podmienky, jasné kritériá, jasné kontrolné mechanizmy. Šlo by to, len by sa muselo chcieť. Miesto toho sa strkajú hlavy do piesku a hľadajú nezmyselné vysvetlenia, prečo tých ľudí nechať trpieť aj naďalej. Ešte aj so zvieratami máme väčšie zľutovanie a keď trpia, uspíme ich. Navyše, čo si budeme hovoriť, pasívna eutanázia je v slovenských nemocniciach bežná vec.

Kritik by povedal, že je nemiestne porovnávať zviera a vlastného rodiča.

Ja viem, ale povedala som niečo nepravdivé? Mame navyše nedokážem ublížiť, robím všetko preto, aby žila čo najdlhšie. Dennodenne ju zachraňujem, lebo sa nemôžem pozerať, ako trpí. Mám sa otočiť a nechať ju, nech sa dusí? Mám počkať na dvore, kým bude po všetkom? Nedokážem to. Je to však správne? Naozaj je moje konanie správne? Keby sa mama vedela hýbať, ukončila by to sama. Niekto vyskočí z okna, niekto pohltá lieky, niekto sa hodí pod vlak. Ona nemôže nič z toho, pretože je bezvládna. A ja nemám odvahu ani schopnosť skoncovať s jej utrpením. Napriek tomu, že viem, že by to pre ňu bolo lepšie.

3.jpg

Máme nárok na dovolenku, ale len na papieri

Máva človek vo vašej situácii nejaké sny?

Určite. Chcela by som napísať príručku, v ktorej by som poradila všetkým, ktorí sa boria s rovnakými alebo podobnými problémami. Aby vedeli, do čoho idú, čo ich čaká, čomu sa vyhnúť, ako to celé funguje, aby to pomohlo aj samotným lekárom, ktorí s takto chorými prichádzajú do kontaktu.

Čudovali by ste sa, koľkí sa stanú opatrovateľmi ťažko chorých osôb za smiešne peniaze a potom zistia, že nemajú nárok ani na deň dovolenky. Vlastne od minulého roka vraj máme nárok na dva týždne voľna, ale skúste si predstaviť realitu - kam na ten čas dáte pacienta? Nech zavoláte akékoľvek zariadenie, akonáhle sa dozvie, že ide o nehybného človeka na umelej ventilácii, skončili ste. Nik ho nevezme, lebo na to nemá ani vyškolený personál, ani vytvorené podmienky. O boji s inými vecami ani nehovorím.

Pred rozhovorom ste mi spomínali, že nesmieme vynechať poďakovanie čitateľom za to, ako vám pomohli. Zároveň môžete povedať, na čo ste použili vyzbierané peniaze.

Keď som zistila, koľko peňazí mi ľudia poslali, ostala som v úplnom šoku, nevedela som sa z toho spamätať. Bola som plná emócií, čosi neuveriteľné. Peniaze poslalo až 120 ľudí, spolu to bolo viac ako osemtisíc eur. Mnohým ľuďom som sa aj spätne ozvala, snažila sa im poďakovať. Medzi tými všetkými boli darcovia, ktorí posielali minimálne sumy, ale aj takí, ktorí poskytli 100, 350, jedna osoba dokonca 1000 eur. Ďakujem im všetkým, nech poslali hoci len jediné euro. Neverili by ste, koľkí mi cez výpis účtu nechali svoje krásne odkazy, krásne a hladiace slová. Úžasné, že sa nájde toľko skvelých ľudí, ktorí chcú pomôcť aj iným. Dobrí ľudia jednoducho existujú, o opaku ma už nič nepresvedčí.

Peniaze vám chodili, aby ste si mohli zaplatiť potrebný zdravotný materiál pre mamu, ale najmä pomoc a trochu si tak oddýchnuť. Podarilo sa?

Jednoznačne, s mamou mi teraz dvakrát týždenne pomáha jedna sestrička. Ľudia poslali toľko peňazí, že dokážeme financovať všetok potrebný materiál, niektorí ho dokonca doniesli priamo k nám, aby sme nič nekupovali. Mame som kúpila nové vankúšiky, nech sa jej pohodlnejšie leží. Časť peňazí som venovala aj neziskovej organizácii Centrum samostatného života, ktorá pomáha ľuďom s ťažkým telesným postihnutím, pretože viem, že pôjdu na pomoc podobným prípadom. Koniec koncov, kedysi pomohli oni mne. Ak máte viac, ako aktuálne potrebujete, treba sa podeliť s tými, čo majú menej. Nie som náročná, ľudia nám pomohli, rada by som teraz ja pomohla iným.

Na seba ste neminuli nič?

Nie, veď to nie sú peniaze pre mňa. Žiadny nový televízor, žiadna nová sedačka. Veď ani nič nepotrebujeme, stále sedíme doma. Akurát som vyplatila dlhy, ktoré sme mali, pretože z maminho dôchodku a môjho opatrovateľského príspevku sa nedalo vyžiť. V ľuďoch váš článok neuveriteľne zarezonoval. Nikdy slovami neopíšem vďaku, akú cítim. A stále máme dosť peňazí na to, aby sme mohli pokračovať v našom boji. Mám v sebe túžbu posunúť to všetko ďalej, napísať knihu. Aby tí, ktorí prídu po nás, vedeli, ako si to všetko aspoň trochu spríjemniť. Lebo verte či neverte, dá sa to aj v našej situácii. Mám veľa skúseností a niekomu by sa možno zišli.

Rozhovor nebol autorizovaný, Dagmar Kyslerová to nepožadovala.

Medzititulky: redakcia

Predchádzajúce rozhovory si môžete prečítať tu - kliknite.

SkryťVypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Primár

Komerčné články

  1. Špičkové pokrytie v záhrade či v pivnici? Takto internet rozšírite do každého kúta
  2. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  3. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  4. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  5. Wellness v prírode: máme tip, kde si na jar najlepšie oddýchnete
  6. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur
  7. Do ZWIRN OFFICE sa sťahuje špičková zubná klinika 3SDent
  8. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár
  1. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  2. Výlet 2 v 1: Jednou nohou na Slovensku, druhou v Rakúsku
  3. Ahoj, TABI! Kto je záhadný digitvor?
  4. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  5. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  6. Dobrovoľníci z MetLife vysadili nové stromy a kríky
  7. MISSia splnená. Projekt Kesselbauer ožíva spokojnými majiteľmi
  8. Wellness v prírode: máme tip, kde si na jar najlepšie oddýchnete
  1. Fellner otvorene: Manželka mi vyčítala, že zo mňa nič nemá 30 701
  2. Do utorka za vás uhradia polovicu exotickej dovolenky 16 528
  3. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár 15 622
  4. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur 10 714
  5. Patria medzi svetovú elitu. Slováci zariskovali a predbehli dobu 9 993
  6. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové? 9 720
  7. McDonald's reštaurácia Košice Jazero ukončuje svoju prevádzku 9 666
  8. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur 7 458
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Hlavné správy zo Sme.sk

Sklamaní voliči Matovičovej vlády sa nevzdali a vybrali si (najmä) Ivana Korčoka.

Fico je silný len vtedy, keď ostatní mlčia.


Premiéra Roberta Fica (Smer) vítajú v Galante na výjazdovom rokovaní vlády v čase volebnej kampane k voľbe prezidenta

Pellegrini cez šéfa Aliancie láka Maďarov. Ten podrazil vlastnú stranu.


a 1 ďalší
Reálna tvar muža a jeho deformovaná tvár, tak ako ju videl pacient so vzácnou poruchou zrakového systému.

Viktor Sharrah si myslel, že sa zbláznil.


Štefan Harabin.

Za vyjadrením je Jureňa, Harabin ho okamžite zbavil funkcie.


SkryťZatvoriť reklamu