SME

Svet štvornohých očí

Čo je to vodiaci pes? Stále sa nájde dosť ľudí, ktorí to nevedia. Za produktom tohto druhu treba hľadať nielen veľa ľudského úsilia a presvedčenia pre dobrú vec, ale aj vzácnu zhodu medzi svetom prírody a vedy. Vytvoriť vhodného psa ako partnera pre nevid

iaceho človeka, je jednoducho čosi mimoriadne.

Hoci o štvornohých domácich miláčikoch a najvernejších priateľoch človeka sa na verejnosti hovorí často, vedieť viac o živote tých, ktorí sa pripravujú na pracovnú dráhu vodiacich psov, nikdy nie je na škodu. Na Slovensku sa im venuje Výcviková škola pre vodiace psy. Momentálne informuje o svojich zverencoch cez vďačný projekt adopcie. Funguje na virtuálnej úrovni a je dobrou možnosťou, ako môžeme prispieť na chov, výchovu a výcvik vodiaceho psa.

Kto sa o koho bojí

Nevidiaci Juraj Práger je veselý, vždy optimisticky naladený mladík. Pôvodne študoval matematiku, ale zrakové postihnutie mu nedovolilo v štúdiu pokračovať. Dnes je poslucháčom teológie a v budúcnosti by chcel učiť. Už rok je majiteľom vodiaceho psa Arkusa. „Chodieval som von s priateľmi, rodinou alebo so známymi, ale často sa stávalo, že som nemal s kým ísť a ostal som radšej sedieť doma. Teraz mám psíka, s ktorým môžem ísť von kedykoľvek,“ hovorí.

Keď Arkusa prvý raz stretol počas sústredenia žiadateľov v Liptovskom Jáne, bol ešte vo výcviku. Po prvý raz ho tu mohol pod dozorom trénerky vodiť. Druhé dôležité stretnutie prišlo počas týždňa, keď Arkus skladal skúšky. „Keďže sme sa už lepšie poznali, dostali sme výnimočnú možnosť – Arkus neskladal skúšky so svojou trénerkou, ale so mnou. Bola to veľká zodpovednosť, lebo som sa bál, aby sa kvôli mne nestalo, že skúšku nespraví. Ale všetko dopadlo dobre a aj komisia mohla nakoniec na vlastné oči vidieť, ako klient so psom funguje. Boli sme spolu perfektní. Vzápätí som oslávil dvadsiate piate narodeniny a o dva dni už Arkus prišiel ku mne bývať,“ spomína.

Arkus sú moje oči

Jurajovi rodičia si to so psom v panelákovom byte sprvu nedokázali predstaviť, veď psík bol vyšší ako stolík v obývačke! Žiadny problém s tým však nebol a Arkus sa rýchlo stal obľúbeným členom rodiny. Na otázku, či by dnes dokázal vyjsť na ulicu aj bez vodiaceho psa, Juraj odpovedá: „Z orientačného hľadiska áno, ale je tu jeden veľký rozdiel. To, čo mi samému trvá minimálne hodinu, zvládnem so psom za polovicu času. Nemusím byť stále pripravený, do akej prekážky kedy vrazím, pes registruje všetko, čo mám v ceste. To si neskutočne cením. Keď sa dá prejsť, prejde, keď nie, tak pred prekážkou zastane a naznačuje mi, aby som si paličkou zistil, čo treba obísť.“

Vodiaci pes môže vstúpiť všade, kam chce vstúpiť jeho pán. Cestujú spolu v autobuse, vo vlaku, chodia spolu do obchodu, do banky či na poštu. Problematická je otázka návštevy kostolov, hoci Juraj s tým zlú skúsenosť nemá, dokonca Arkus vraj presedí pokojne omšu v sakristii, kým kamaráti Jurajovi pomáhajú, aby mohol miništrovať. „Sem-tam sa stane, že ma nechcú vpustiť do obchodu z hygienických dôvodov. Musím vysvetľovať, že vodiaci pes má na to povolenie. Mrzí ma táto nevedomosť. Veď to nie je hocijaký pes, to sú moje oči,“ dodáva.

Dar z Austrálie

Výcviková škola pre vodiace psy v Bratislave je jediná organizácia, ktorá má na túto činnosť akreditáciu. Má vlastný chov, vychováva si vlastné šteniatka, vedie výcviky a hotové psy po skúške odovzdáva nevidiacemu klientovi. Jej program je finančne nesmierne náročný. Škola funguje v rámci medzinárodnej federácie združujúcej vo svete asi osemdesiat podobných zariadení. Niektoré z nich majú už niekoľko desiatok rokov obr_2.jpgdlhú tradíciu. Odráža sa v kvantite aj kvalite – predovšetkým vo Veľkej Británii, v Austrálii a USA, odkiaľ zase veľa genetického materiálu nakupuje napríklad Švajčiarsko, ale aj mnoho iných škôl.

Do rozpadu Československa fungovalo centrum výcviku iba v Prahe. Na Slovensku sa začalo v roku 1993, o dva roky neskôr bola výcviková škola oficiálne prijatá ako oddelenie Únie nevidiacich a slabozrakých Slovenska. „Momentálne máme dve chovné sučky, ideálne by bolo mať ich štyri až päť,“ hovorí jej riaditeľka a trénerka Jarmila Virágová. Chov vodiacich psov založila škola len v roku 2007, je veľmi mladý a mladý bude ešte aj o päť rokov. Prvým veľkým šťastím bola gravidná sučka, čierna labradorka Bronny, ktorá pochádza z výcvikovej školy v Austrálii. „Vrh vyšiel úplne fantasticky. Dnes máme z neho aj druhú chovnú sučku, béžovú labradorku Amsden,“ hovorí riaditeľka.

K maličkým nikto nesmie

Po prvom úspechu Bronny bolo treba hľadať otca pre ďalší vrh. Škola mapovala situáciu na Slovensku, ale kritériá pre registrované chovné zvieratá labradorských retrieverov sa veľmi líšia od kritérií pre vodiace psy, aj keď sú to tiež labradorské retrievery. Obaja rodičia vodiaceho psa musia byť vyberaní veľmi dôsledne, čo sa týka zdravia aj povahy. Preto je najlepšie, ak pochádzajú z účelového chovu výcvikovej školy pre vodiace psy. Hoci aj u súkromného chovateľa môžete natrafiť na špičkové zvieratá, percento úspešnosti je pri vlastných účelových odchovoch na celom svete vyššie.

Prvý vrh Bronninej dcéry, chovnej sučky Amsden, dopadol veľmi zle. Všetky štyri mláďatá uhynuli. A ani jej mama počas predchádzajúceho hárania nezostala gravidná. Keďže škola má iba tieto dve potenciálne mamičky, bol to malý horor. Niečo sa vraj medzi sučkami deje, veľa chovateľov sa v poslednom období ozýva s podobnými problémami.

Pred dvoma mesiacmi, keď sme výcvikovú školu navštívili, sa už napäto očakávali výsledky vyšetrení mladej Amsden po jej ďalšom krytí. Na veľkú radosť všetkých sa napokon potvrdilo, že je gravidná. V polovici júna vrhla päť mláďat, ktoré sú v týchto chvíľach v chovnej stanici pod starostlivým dohľadom Jarmily Virágovej. Nikto k nim zatiaľ nesmie, aby sa niečím nenakazili.

Zahraniční otcovia

Chovať vodiace psy treba nielen na kvalitu, ale aj na kvantitu. Škola ročne potrebuje šestnásť až osemnásť šteniat, aby z nich dokázala zabezpečiť aspoň štyridsať percent vodiacich psov. Preto sa snaží získať ešte aspoň dve chovné sučky. Chovného psa nemá, ten je výsadou veľkých škôl s produkciou šteniat od 250 kusov ročne. A tak sa chodí za ´oteckami´ do zahraničia alebo sa uzatvárajú dohody o možnosti získať zmrazené semeno. O dva mesiace sa očakáva zásielka z Austrálie.

„Keďže línia našej sučky pochádza odtiaľ, už nás poznajú a dodajú nám dostatok zmrazeného semena, ktoré bude vhodné práve na línie našich chovných sučiek,“ hovorí Jarmila Virágová. Upozorňuje, že to nezaručuje nijaký úspech, lebo skúsenosť hovorí, že z hlboko zmrazeného semena sú málopočetné vrhy. „Pri párení sa musíme sústreďovať stále viac na to, aby sa vydarili ďalšie chovné sučky. Psíky putujú do výcviku.“

Čo je to za výkon

Keď klient požiada o vodiaceho psa, musí splniť určité požiadavky. Jednou z najdôležitejších je priestorová orientácia – má sa vedieť dobre orientovať vo svojom prostredí a vedieť pracovať so slepeckou paličkou. Mnoho ľudí sa pýta, načo sa má nevidiaci učiť chodiť sám, veď práve preto si požiadal o vodiaceho psa, aby sám chodiť nemusel. „Práve toto je omyl a zlý pohľad na vec. Vo dvojici nevidiaci človek a vodiaci pes má totiž každý inú úlohu. Nie je fér a ani možné, aby bolo úplne všetko ponechané na psa, aspoň nie zo začiatku. Časom sa vzťah môže upraviť podľa potreby. Treba si uvedomiť, že pes putuje zo známeho prostredia, kde bol vychovávaný a cvičený, do nového. Povely mu bude dávať nový hlas, zvyká si na mnoho nových podnetov,“ objasňuje Virágová.

Nevidiaci je zodpovedný za navigáciu, teda za určenie smeru, kam sa chce na svojej trase dostať, a vodiacemu psovi zadáva s tým súvisiace povely. Ten je zasa zodpovedný za to, že sa jeho majiteľ dostane do cieľa bezpečne. „Ľudia si vôbec nevedia predstaviť, čo to je za výkon. Na prvý pohľad sa zdá, že pes len normálne ide, lenže skutočnosť je iná,“ vraví trénerka.

Vodiaci pes musí byť koncentrovaný do takej miery, do akej sa možno nedokáže koncentrovať ani človek. Nemôže sa rozptyľovať prítomnosťou iných psov, ktoré sa v jeho blízkosti vyskytnú, lebo v momente, keď napríklad prejde obrubník bez toho, aby pred ním zastavil, môže človeka, ktorého vedie, ohroziť. Dianie okolo seba môže vnímať len periférne. Toto sústredenie je veľmi náročné a nemôže prekročiť určitú časovú hranicu, aj keď pes ide normálnym vychádzkovým tempom. Štyri hodiny takejto práce sú už preňho veľa.

Vpred alebo nie

Kým nevidiaci človek dostane svojho vytúženého partnera na spoločné chvíle, škola musí vedieť, na čo psa chce využívať, aké má obvyklé trasy a aké sú jeho podmienky v domácnosti. Väčšinou ide o vybavovanie všedných záležitostí – cesty do obchodu, na poštu, k lekárovi, ku kamarátom, do knižnice, do kostola či za rodinou. Tréner musí zhodnotiť, či bežné trasy, ktorými klient chodí, sú vhodné aj pre dvojicu so psom, ak nie, musí vybrať inú cestu. Klient zároveň získava v psovi priateľa, vytvára si k nemu vzťah. Prednosť má však stále ich pracovný kontakt. Vodiaci pes napríklad nemá tendenciu obraňovať svojho pána. Nemá prečo, keďže jeho prvoradou úlohou je pána vodiť.

„Pes musí svojho pána na slovo poslúchať, pretože ten nemá zrakovú kontrolu. Zároveň však musí pochopiť, že keď je situácia nebezpečná, povel poslúchnuť nesmie. Ak nedokáže správne reagovať, z výcviku sa vyradí, hoci môže byť inak výborný. Nevidiaci by si s ním jednoducho neporadil,“ vysvetľuje Jarmila Virágová. Tento konflikt dominancie – raz je pes dominantný a raz absolútne podriadený – je mimoriadne náročný. Nie všetky psy ho počas výcviku psychicky zvládnu. Často sa snažia iba poslúchať, čím narastá tendencia, že môžu nevidiaceho človeka ohroziť.

„Poznám takú situáciu aj z bežného života – pes ju zvládol bravúrne. Zastavil pred rozkopaným chodníkom. Jeho pán bol nervózny, asi sa ponáhľal na autobus, a hlasom doslova tlačil psa dopredu, aj mu vynadal, že fuj, čo tu stojíme, ideme vpred. Keby ho pes poslúchol, je problém. Ťahal pána preč a ten bol ešte nervóznejší, lebo vôbec nevedel, čo sa deje. My psa cvičíme na to, aby takúto prekážku, ktorá sa nijako inak prekonať nedá, obišiel a snažil sa vrátiť na pôvodnú trasu,“ hovorí trénerka.
obr_1.jpg
Riaditeľka Výcvikovej školy pre vodiace psy Jarmila Virágová (na snímke) má
momentálne vo výcviku čierneho labradora menom Akido. Podľa jej slov je to
veľmi šikovný psík, ktorý má všetky predpoklady stať sa spoľahlivým partnerom
nevidiaceho človeka. Číslo prichádzajúcej električky mu síce nepovie, ale privedie
ho k terčíku zastávky a údaj už oznámi vodič.

Cvičíme aj naslepo

Ako sa to konkrétne cvičí? To sa podľa Jarmily Virágovej ťažko vysvetľuje. Výcvik má každodennú postupnosť. Každý pes je iný a prijíma učenie inak. S niektorým to musíte skúšať dva mesiace, inému stačí týždeň. Najprv sa treba presvedčiť, že psychika psa je úplne stabilná. Aj preto vraj niekedy až sedemdesiat percent psov z výcviku vypadne. Priemerné percento neúspechu sa stále uvádza v hodnote šesťdesiat percent. To, čo je pre bežného človeka úžasný, super pes, môže byť pre nevidiaceho nepoužiteľný partner. „Psa dovediem pred bariéru, ktorá je pre mňa nebezpečná, nabádam ho, aby sme ju prekonali, a sledujem, či má tendenciu vykročiť. Ak nájdem riešenie, aby svoju tendenciu potlačil, musím zasa zvážiť, či pes dokázal prekonať stres a ako rýchlo sa potom zregeneruje.“

Výcvik vodiaceho psa trvá od šesť do osem mesiacov, počas ktorých sa má naučiť tridsaťosem potrebných povelov. Ak sa výcvik predĺži, tak preto, že so psom treba cvičiť buď niečo špeciálne, alebo cvičiteľ usúdi, že pes má potrebný potenciál, akurát v učení napreduje pomalšie. „Vo svete to funguje podobne, ale veľa závisí aj od financovania. Napríklad u Švajčiarov sa nikdy netrénuje menej ako deväť mesiacov, a pritom ani nechodia v tréningu so psami naslepo. My naopak naslepo chodíme, teda nevidiaceho v istej fáze výcviku čo najvernejšie imitujeme vrátane použitia slepeckej paličky.“

Galiba zvaná dysplázia

Vodiaci pes má určitú hodnotu. Je oveľa vyššia než suma, ktorú za neho uhradí úrad práce, sociálnych vecí a rodiny. Ostatné výdavky musí škola dofinancovať. Pes však nie je ako počítač. Ak máte šteňa, nemôžete automaticky počítať s tým, že v dospelosti z neho bude vodiaci pes. Bolo by super, keby to tak bolo, ale faktorov, pre ktoré nemusí postúpiť do nasledujúcej fázy výchovy a výcviku, je veľmi veľa. Tak všetko ostáva otvorené až do veku jedného roka zvieraťa a po absolvovaní posledných vyšetrení. Na to, aby škola vyprodukovala štyri dobré vodiace psy, potrebuje živiť a starať sa o desať. „Toto financovanie majú ostatné krajiny naozaj lepšie nastavené. Nemôžeme dodržiavať kvantitu, ale z kvality nepoľavíme. Preto je psov stále nedostatok.“

A čo s vyradenými psami? Je to rôzne. Niektoré sa hodia na inú prácu, napríklad ako terapeuti, iné sú príliš aktívne, alebo naopak lenivejšie, či neťahajú preto, lebo sa nerady opierajú do postroja. Takýchto "pohoďákov" sa škola snaží rekvalifikovať na asistenčnú prácu, ktorá ich väčšinou baví. „Ponúkame psíky aj verejnosti prostredníctvom našej webovej stránky,“ vraví Jarmila Virágová. Väčšina je podľa jej slov vyradená zo zdravotných dôvodov – dosť často trpia dyspláziou kĺbov, pričom v prípade vodiacich psov sa nepripúšťa ani prvý zo štyroch možných stupňov tejto choroby. Nový potenciálny majiteľ dostáva o psíkovi, ktorý bol vyradený z výcviku, všetky takéto informácie – prečo nebude vodiacim, aký má zdravotný problém a čo to môže do budúcna znamenať.

Dobre vychované

„Doteraz sme umiestnili všetky psíky, čo je fantastické,“ vraví Virágová. „Svoj nový domov našiel dokonca aj psík, pri ktorom sme vôbec neverili, že sa to podarí. Bol vážne chorý, na druhej strane, keď dostal svoje lieky, nič mu nebolo. Lenže tie lieky boli drahé, pre rodinu do rozpočtu je to dosť veľká položka. Majitelia sa predsa našli a dnes sú šťastní. Od mnohých dostávame krásne spätné väzby, že od nás dostali decentné, socializované a super vychované zvieratá.“

Hotové psy vedia cestovať v dopravnom prostriedku, vydržať v kancelárii pod stolom, zostanú bez problémov doma, majú všetky hygienické návyky. Či sa na slepecký výcvik hodia, sa testuje, keď majú niečo vyše roka. A za akých podmienok putujú do rúk majiteľov v prípade, že sa do výcviku nehodia, to je kombináciou viacerých okolností. „Ak má pes vážne zdravotné problémy, čo je u labradorov úplne bežná záležitosť, môžeme dať psíka bezplatne s tým, že majiteľa zaviažeme, aby dal psíka operovať,“ hovorí Virágová. Upozorňuje, že možno to vyzerá na prvý obr_3.jpgpohľad odstrašujúco, ale pri akomkoľvek šteňati podľa nej ide majiteľ do minimálne rovnakého rizika. Nikdy sa dopredu nevie, čo z neho bude.

Zvieratá, ktoré sú úplne zdravé, ale nevyhovujú výcviku príliš nízkym alebo vysokým temperamentom, sa záujemcom predávajú. Koľko stoja? Určite menej, ako stojí kompletná výchova psa do jedného roka. Tá vychádza na vyše dvetisíc eur. Do tejto ceny je započítaný proces, ktorý prebieha pred pôrodom, obdobie, keď sú šteniatka pri mame, zhruba ďalších dvanásť mesiacov kvalitnej stravy, veterinárnej starostlivosti, prípadné operácie, vyšetrenia a posúdenia dysplázie. Jednoducho, je toho dosť. Hodnota vycvičeného vodiaceho psa je niekoľkonásobne vyššia a je do nej, samozrejme, započítaných aj stratových šesťdesiat percent psíkov, ktoré sa do výcviku nezaradia.

Výcviková škola má päť cvičiteľov psov. Okrem toho spolupracuje podľa potreby s dobrovoľníkmi – vychovávateľmi. Tí majú v opatere psíka do roka, kým sa nezačne so špeciálnym tréningom. Majú to možno ešte o čosi ťažšie ako cvičitelia, lebo sú so psíkmi odmalička.
Radosť z radosti iných

Vychovávať budúceho vodiaceho psa znamená mať ho doma a starať sa oňho ako o vlastného, až kým ho tréner nevezme do výcviku. „Riadim sa inštrukciami výcvikovej školy. Pravidelne sa stretávame, chodíme na spoločné výcviky. Šteniatko musíme naučiť základnú poslušnosť, základné povely sadni, ľahni, zostaň, správať sa za každých okolností slušne. Privykáme ich na rodinný život aj na iné psíky, aby bol pripravený na každodenné situácie, ktoré ho môžu stretnúť,“ hovorí vychovávateľka Lucia Hrtanová, študentka veteriny, ktorá momentálne pracuje na tom, aby sa z nej stala aj trénerka vodiacich psov. Pri jej prvom odchovancovi Drupim sa síce ukázalo, že sa na vodiaceho psa nehodí, no putoval pre zmenu do Svätého Jura ako partner pre telesne postihnuté dievčatko. Lucia si prácu vychovávateľky našla cez inzerát. Veľmi chcela mať doma psíka, ale nechcela si obstarávať vlastného. Vraví, že vzťah s dočasne zvereným psíkom je pre ňu najzmysluplnejší. Nie je ľahké lúčiť sa s ním, ale môže ju hriať myšlienka pomoci druhým. Radosť prichádza, keď sa nevidiaci z vodiaceho psa teší.
Labrador stále vedie

Labradorský retriever ako plemeno používané na účely vodenia nevidiacich má vo svete stále pozíciu lídra a vysoké, sedemdesiatpercentné zastúpenie medzi ostatnými plemenami. Ako druhý sa osvedčil zlatý retriever či krížence týchto dvoch rás. Zlatý dlhosrstý je však v mnohých ohľadoch problematickejší. Istý špecializovaný chov v americkom Morristowne šľachtí na vodiaci výcvik aj nemecké ovčiaky.

Vodiaci pes je plemeno v plemene. Znamená to šľachtiť účelovo zviera rovnakého plemena, ale vyberať na ďalšiu reprodukciu len zvieratá s požadovanými vlastnosťami. Po rokoch to bude stále to isté plemeno, ale vlastnosti pôvodného plemena budú potlačené a naopak vlastnosti, ktoré sa účelovo zlepšovali, budú výraznejšie ako u pôvodného plemena. Plemeno v plemene je dnes už vytvorené a chovná sučka bratislavskej výcvikovej školy je z takéhoto šľachtiteľského programu.

Prvá myšlienka o vodiacom psovi vznikla v Rakúsku, zapadla však prachom. Tradícia vodiaceho psa sa začala budovať v Nemecku okolo roku 1918, keď boli psy – väčšinou nemecké ovčiaky – trénované na vyhľadávanie ranených na bojisku. Keďže pokusy boli úspešné, padla otázka, prečo by pes nemohol zdravotne postihnutým pomáhať aj v bežnom živote. Táto myšlienka sa stretla s búrlivou negatívnou reakciou v duchu obavy, že zveriť človeka do rúk psa je úplne nemysliteľné. Odborníci to však nevzdali. Od nemeckého ovčiaka v prípade nevidiacich však časom upustili, lebo pes mal veľkú tendenciu chrániť svojho majiteľa, čím mu mohol uškodiť. Všetky možné vhodné rasy sa napokon otestovali v rámci amerického projektu, pričom sa hneď na začiatku vylúčili rasy príliš nízkeho alebo príliš vysokého vzrastu. Najúspešnejšie z toho vyšiel labrador, do veľkej miery pre svoju povahu. Je priateľský, neagresívny, miluje spoločnosť. Cvičiť ho na vodenie však nie je dobré v jeho útlom veku. Treba ho najprv vychovať. Aby sa v budúcnosti dokázal sám rozhodovať – čo je pre vodenie veľmi dôležité, treba mu poskytovať dostatok voľnosti a akceptovať, že niektoré veci síce spraví inak, ako by sme chceli, ale spraví ich.
maly2.jpg

Jednou zo špeciálnych a náročných úloh je dostať spadnutú slepeckú paličku
cez bránku. Nie je to ľahké, treba ju natočiť do správneho uhla, aby sa nezamotala
do mreží. Akido nám to nakoniec po niekoľkých pokusoch úspešne predviedol

Chcete si adoptovať vodiaceho psa?

Môžete to urobiť cez webovú stránku. Poskytuje všetky potrebné informácie o tom, ako podporiť výchovu a výcvik psíkov, ktoré raz budú partnermi nevidiacich. Máte možnosť vybrať si v skupine šteniat vo výchove, maly1.jpgpsov vo výcviku alebo chovných sučiek. Dajú sa finančne podporiť buď jednorazovo, alebo pravidelne mesačne. Stanete sa tak ich adoptívnym rodičom, až kým sa, zhruba vo veku dvoch rokov, dostanú k majiteľovi, ktorého budú vodiť. O vašej adopcii vám škola vystaví certifikát a bude vás pravidelne informovať, čo sa so psíkom deje, u koho je vo výchove, ako sa mu darí, ako sa učí základné návyky, dokumentovať to budú aj fotografie a videá. Keď je psík v špeciálnom výcviku, dozviete sa, kedy zvládol dvere, kedy schody a podobne. V prípade chovnej sučky vám oznámia, kedy sa bude páriť a s kým, či je jej gravidita pozitívna. Keď sa narodia šteniatka, budete vedieť, koľko ich je, aké farby si geneticky nesú, ako sa vyvíjajú a či sú zdravé.

SkryťVypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Primár

Komerčné články

  1. Patria medzi svetovú elitu. Slováci zariskovali a predbehli dobu
  2. Bývanie vytesané do kameňa? V Kapadócii tak žijú po stáročia
  3. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  4. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  5. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  6. Wellness v prírode: máme tip, kde si na jar najlepšie oddýchnete
  7. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár
  8. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur
  1. Bývanie vytesané do kameňa? V Kapadócii tak žijú po stáročia
  2. E-recept, evolúcia v zdravotnej starostlivosti
  3. Leťte priamo z KOŠÍC a dovolenkujte na najkrajších plážach
  4. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  5. Výlet 2 v 1: Jednou nohou na Slovensku, druhou v Rakúsku
  6. Ahoj, TABI! Kto je záhadný digitvor?
  7. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  8. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  1. Fellner otvorene: Manželka mi vyčítala, že zo mňa nič nemá 27 907
  2. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár 17 474
  3. Do utorka za vás uhradia polovicu exotickej dovolenky 16 543
  4. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur 10 919
  5. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové? 10 297
  6. Patria medzi svetovú elitu. Slováci zariskovali a predbehli dobu 10 159
  7. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur 7 866
  8. Ako Japonci potopili ruské nádeje na Ďalekom východe 5 719
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťZatvoriť reklamu