Článok bol pôvodne uverejnený na The Conversation.
Autorka spolupracuje rakovinovom výskume na Monašskej univerzite v austrálskom Melbourne.
Takmer každý súčasný lekársky postup sa pred zavedením do praxe testoval najskôr na zvieratách. Bez vývoja a testovania na zvieratách by neexistovali lieky, očkovacie látky, chirurgické techniky, pomôcky, ako sú kardiostimulátory a kĺbové protézy či ožarovanie.
Kľúčovú úlohu zohrali zvieratá aj pri experimentoch v 19. storočí, keď psom vedci podávali injekcie s extraktom z pankreasu iných zvierat. Zistenia postupne viedli k inzulínovej terapii ľudskej cukrovky. V nedávnej minulosti sa zas geneticky upravené myši používali na vývoj revolučnej rakovinovej imunoterapie.
Pokusy na zvieratách poskytujú mimoriadne hodnotné informácie, ktoré nemožno získať inou cestou - v skúmavke či Petriho miske.
Ukážu, ako sa liek vstrebáva a šíri v tele živého tvora, ako vplýva na problémové, ale aj ostatné tkanivá v tele. Pokusy tiež odhaľujú, ako telo lieky spracúva a odstraňuje - hlavne ako s nimi dokážu pracovať pečeň a obličky.
Štúdie na zvieratách pomáhajú pri rozhodovaní o tom, či liek možno vyskúšať na ľuďoch a aká by mala byť úvodná testovacia dávka. Avšak rozdiely medzi živočíšnymi druhmi môžu spôsobiť, že postup, ktorý bol účinný v prípade zvierat, nemusí mať rovnaký efekt aj na ľudí.
Neúspechy u ľudí
Výskumník Judah Folkman z Detskej nemocnice v Bostone objavil v 90. rokoch 20. storočia zlúčeninu, ktorá pri testoch na laboratórnych myšiach bránila množeniu nádorov.
Prasací inkubátor a špenátové srdce. Čo bráni pestovaniu ľudských orgánov Čítajte Na rozdiel od tradičných chemoterapií sa neobjavili žiadne vedľajšie účinky a nádory neboli na liečbu rezistentné.
Médiá šírili správy o zázračnej liečbe rakoviny, ale Folkman vedel, že čo funguje v laboratóriu, nemusí zabrať aj na lôžku. Skeptický postoj zachytáva jeho slávny výrok: „Ak máte rakovinu a ste myšou, vieme sa o vás skvele postarať.“
Zlúčenina endostatín následne prešla testmi na ľuďoch a pacienti ju dobre znášali. Proti rastu nádorov však účinkovala iba minimálne a jej účinok nebol spoľahlivý. Výsledky boli opísané ako „vlažné“.
Endostatín odvtedy prešiel úpravami a v kombinácii s inými liekmi má sľubné výsledky pri niektorých druhoch rakoviny. Rozhodne však nejde o zázračný liek, ako sa zdalo na prvý pohľad.
Pokusy, ktoré uviazli v laboratóriu
Publikácie vedeckých časopisov o štúdiách na zvieratách zvyčajne obsahujú vyhlásenie, v ktorom sa autori čiastočne zriekajú zodpovednosti. Zvyčajne uvádzajú formulku v zmysle „tento účinok bol preukázaný iba na zvieratách a nemožno ho replikovať u ľudí“. A majú na to dobrý dôvod.
Prehľad z roku 2006 sa zameral na štúdie, v ktorých boli testované lekárske zákroky na zvieratách a zisťoval, či sa výsledky zopakovali aj pri testoch na ľuďoch.
Z najcitovanejších štúdií na zvieratách, ktoré sa objavili v prestížnych vedeckých časopisoch ako napríklad Nature a Cell, iba 37 percent vykonalo aj randomizovanú štúdiu na ľuďoch a len 18 percent experimentov prešlo pokusmi na ľuďoch.
Možno predpokladať, že v prípade menej citovaných štúdií v menších časopisoch by bol podiel ešte nižší.
Iný prehľad zas sledoval, či sa účinok liečby (či už pozitívny, alebo škodlivý) šiestich lekárskych zákrokov zhodoval na zvieratách a ľuďoch. Ukázalo sa, že procedúry na zvieratách sa nezhodovali s výsledkami u ľudí až v polovici prípadov.
Náklady na zlyhanie
Nesúlad medzi pokusmi na zvieratách a pokusmi na ľuďoch môže spôsobiť veľké problémy. Vývoj lieku už len pre skúšobnú fázu na zvieratách je neuveriteľne drahý. Príprava na klinické skúšky u ľudí znamená desiatky alebo stovky miliónov dolárov. Ak sľubný liek pri ľudských pokusoch neohúri, premrhali sa peniaze, čas aj úsilie vedcov.
“Ak máte rakovinu a ste myšou, vieme sa o vás skvele postarať.
„
Oveľa väčší problém nastáva v prípade, že liek, ktorý bol bezpečný pre zvieratá, človeku uškodí. Dôsledky môžu byť tragické.
Napríklad talidomid (liek na liečbu rannej nevoľnosti) bol v prípade gravidných potkanov a myší neškodný. U ľudí však v 50. a 60. rokoch spôsobil medzinárodnú epidémiu vrodených porúch vrátane závažných deformácií končatín.
Nedávno prešiel liek určený na liečbu leukémie TGN1412 úspešným testovaním na opiciach - v mnohých smeroch najbližším laboratórnym modelom pre ľudí.
V prvej fáze klinických (ľudských) štúdií v roku 2006 dostalo šesť zdravých mladých mužov iba 1/500 dávky bezpečnej pre opice. Okamžite dostali horúčku, hnačku a zvracali. Počas niekoľkých hodín skončili na jednotke intenzívnej starostlivosti s viacnásobným zlyhaním orgánov. Smrti unikli o vlások.
Smrteľné ľudské obete
Liek na liečbu žltačky typu B fialuridín uspel pri testoch na myšiach, potkanoch, psoch, svišťoch a primátoch. Ale pri klinickej štúdii v roku 1993 zlyhala pečeň siedmim ľuďom. Päť z nich zomrelo a dvoch zachránila transplantácia.
Prečo sa však niektoré testy liekov na ľuďoch a zvieratách tak dramaticky líšia?
Môže za to spôsob, akým telo absorbuje a spracováva liek, a spôsob, akým liek ovplyvňuje telo. Medzi jednotlivými druhmi sú procesy často rovnaké alebo veľmi podobné. Avšak sú aj prípady, keď aj menší medzidruhový rozdiel znamená smrť.
Napríklad majitelia domácich zvierat dobre vedia, že tabuľka čokolády dokáže zabiť psa. Psia pečeň totiž nedokáže efektívne spracovať chemické látky kofeín a teobromín, ktoré sa nachádzajú v čokoláde. Netrvá dlho a v krvi psa sa začnú hromadiť v toxických hladinách.
Podobný osud čaká mačky, ktoré skonzumujú paracetamol. Chýbajú im pečeňové enzýmy, ktoré by ho dokázali spracovať, a preto paracetamol premieňajú na chemickú látku, ktorá je toxická pre červené krvinky.
Rozdiely medzi myšami a ľuďmi
História nás tiež poučila o rozdieloch medzi ľuďmi a zvieratami, pokiaľ ide o talidomid, TGN1412 a fialuridín. Potkany a myši nielen že rozkladajú talidomid omnoho rýchlejšie ako ľudia, ale ich embryá majú na rozdiel od ľudských plodov viac antioxidačných obranných prostriedkov.
V prípade TGN1412 aspoň časť problému spočívala v tom, že cieľ lieku - bielkovina určitých imunitných buniek - sa medzi opicami a ľuďmi mierne líši. Liečivo sa na ľudské imunitné bunky viaže silnejšie a vyvoláva prudké uvoľňovanie zápalových látok.
Ako infekčné choroby ovplyvnili históriu, kultúru a jazyk Čítajte Fialuridín je zas pre ľudí toxický pre jedinečné transportné molekuly, ktoré máme v bunkách. Dovoľujú lieku preniknúť a narušiť mitochondrie, ktoré v bunkách pôsobia ako vnútorné generátory energie.
Látka vypína napájanie ľudských buniek a spôsobuje ich smrť. Transportér nie je prítomný v žiadnom z piatich testovaných druhov zvierat, takže liečivo neovplyvnilo ich mitochondrie.
Napriek nedostatkom v zvieracích modeloch a hlbokým etickým otázkam o vystavení zvierat ľudskému utrpeniu - otázke, ktorú si kladú všetci výskumní pracovníci napriek odhodlaniu zlepšiť blahobyt človeka - experimentovanie na zvieratách zostáva pri vývoji liekov naďalej neoceniteľným nástrojom.
Lekárski výskumníci stoja pred výzvou a povinnosťou, aby zvieratá používali čo najstriedmejšie. Aby sa minimalizovalo utrpenie, ktoré si experimenty vyžadujú, a sa maximalizovala ich hodnota pre následné ľudské pokusy.
Čím účinnejšie a výpovednejšie budú testy na zvieratách, tým menej vznikne utrpenia, premárni sa menej času a zdrojov na lieky, ktoré nefungujú, a tým bezpečnejšie budú klinické štúdie na ľuďoch.
Autor: Ri Scarborough
