Od púšťania žilou po elektrostimuláciu. Dvesto rokov liečby Parkinsona

BRATISLAVA. Postihuje jedného zo sto šesťdesiatnikov, no môže prísť už v štyridsiatke. Ľudstvo na chorobu stále nepozná liek a pacienti s diagnózou čelia budúcnosti, v ktorej postupne strácajú nad svojim telom kontrolu.

Parkinsonova choroba býva rozsudkom na celý život, no aj napriek desivej prognóze pacienti môžu cítiť nádej. Na to, aby pocítili úľavu od nepríjemných symptómov sa na rozdiel od pomerne nedávnej minulosti nemusia priotráviť, ani sa zveriť prapodivným experimentom.

Dvesto rokov s Parkinsonom

Tento rok uplynie dvesto rokov od kedy sa zverejnil prvý kompletný lekársky popis Parkinsonovej choroby. Autorom Eseje o trasľavej obrne bol doktor James Parkinson, no choroba prevzala lekárovo meno až o 55 rokov neskôr.

Kým nezískala podrobnejšiu charakteristiku, vtedajší lekári používali označenie trasľavá obrna veľmi vágne a pripisovali mu nie len bežné prípady obrny, ale aj anomálne postihnutia, ktoré s obrnou nemali nič spoločné.

Kým sa do opisu choroby nepustil Parkinson, za hlavný príznak sa považoval „nedobrovoľný trasľavý pohyb s oslabením svalov v častiach, ktoré sú nečinné a dokonca aj v prípade, že sú podopreté“. Príznakom malo byť aj prehnutie trupu smerom dopredu, ktoré je typické skôr pre beh, než chôdzu.

V texte, ktorý Parkinsona preslávil, opisoval príznaky, ktorými trpela šestica pacientov s ochorením.

V dobách Parkinsona bola liečba radikálna. On sám obhajoval púšťanie žilou ale krv vypúšťal priamo z krku. Neskôr nasledovalo nanášanie dráždivých látok, ktoré na koži vyvolávali pľuzgiere. Hnis sa vypúšťal pomocou malých kúskov korku.

Od týchto čias sa liečba, našťastie, posunula výrazne ďalej.

Čo vyvoláva Parkinsona

Princípom Parkinsonovej choroby je strata buniek, ktoré za normálnych okolností produkujú neurotransmitér dopamínu do čiernej hmoty v strednom mozgu.

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež: Po dvesto rokoch zistili, ako vzniká Parkinsonova choroba Čítajte 

Úloha čiernej hmoty síce bola známa už od konca 19. storočia, no terapia postúpila až v čase, keď sa pri Parkinsonovej chorobe ozrejmila úloha dopamínu.

Kým nedošlo k objavu, uplatňovali sa viac či menej príčetné metódy, ktorých autorom bol francúzsky neurológ Jean-Martin Charcot.

Okrem odpočinku a znižovania stresu odporúčal napríklad aj rytmické vibrácie, ktoré sa na pacienta prenášali prostredníctvom trasúcej stoličky.

Charcot skúšal aj ruský systém kladiek a postrojov. Mali za úlohu nadvihnúť pacienta do vzduchu a naťahovať miechu. Vzhľadom na stres pacientov a nežiadúce vedľajšie účinky sa od ruského vynálezu rýchlo upustilo.

Keď je liekom otrava

O niečo prínosnejšia už bola liečba, ktorú Charcot vyvinul spolu s jeho študentom Ordensteinom. Okolo roku 1860 využívali lieky, ako hyoscyamín (alkaloid podobný atropínu), prípadne iné produkty z jedovatého ľuľkovca zlomocného.

Rastlinu si zvolili pretože si všimli, že ľuďom s Parkinsonovou chorobou zvyknú tiecť sliny. Keďže výťažky z ľuľkovca vysušujú sliznice, rozhodli sa ho vyskúšať. Lieky viedli k miernemu zlepšeniu motorických symptómov ako je tras, svalová stuhnutosť a spomalený pohyb.

Dôvod, prečo mali lieky naoko priaznivé účinky ale v skutočnosti pochopili nesprávne. Dnes už je známe, že blokujú receptory jedného z najdôležitejších neurotransmitérov - acetylcholínu. Ten funguje v rovnováhe s dopamínom, princíp pripomína hojdačku - ak je aktivita acetylcholínu znížená, dopamín stúpne.

Hyoscyamín a iné lieky, ktoré blokovali acetylcholín, zostali - z nesprávnych dôvodov - hlavným prostriedkom liečby ešte ďalšie storočie.

Medzi ďalšie rané liečebné postupy patrili deriváty námeľa, toxickej huby, ktorá napáda raž. Dnes už vieme, že deriváty napodobňujú účinky dopamínu v mozgu a na týchto zlúčeninách stoja aj mnohé z moderných liekov proti Parkinsonovej chorobe.

Trójsky kôň s dopamínom

Revolúcia v liečbe Parkinsonovej choroby prišla koncom 50. rokov 20. storočia. Vtedy sa zistilo, že dopamín sa nachádza predovšetkým v časti mozgu nazývanej striatum, respektíve prúžkové teleso. Oblasť je spojená s čiernou hmotou dlhou nervovou bunkou, cez ktorú do striata uvoľňuje dopamín.

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež: Nová terapia otvára cestu k novej liečbe Parkinsonovej choroby Čítajte 

V roku 1960 Herbert Ehringer a Oleh Hornykiewicz zistili, že mozog ľudí s Parkinsonovou chorobou je o dopamín ochudobnený. Nedokáže totiž preniknúť ochrannou bariérou, ktorá bráni tomu aby krvou do mozgu vstúpili škodliviny a väčšie molekuly. Preto pri liečbe Parkinsona nepomôže, ak by pacient dostával dávky dopamínu. Jednoducho by sa nedostal do mozgu.

Riešením bola levodopa - chemická zlúčenina, ktorá dokáže preniknúť cez bariéru a následne sa pretvára na dopamín. U väčšiny pacientov vedie k zlepšeniu motorických symptómov, v počiatočných štádiách ochorenia dokonca umožňuje normálny pohyb. Dnes levodopa naďalej najúčinnejšou a najčastejšie predpisovanou liečbou.

Nanešťastie, dávka sa musí postupne zvyšovať, pretože ochorenie sa u pacientov zhoršuje a dopamínové neuróny ďalej odumierajú. Dlhodobé užívanie lieku tiež spôsobuje, že pacient trpí nepravidelnými mimovoľnými pohybmi a pocitmi stuhnutosti medzi jednotlivými dávkami.

Lekári preto spolu s liekom predpisujú aj enzýmy a ďalšie lieky, ktoré urýchľujú nástup účinkov a predlžujú ich trvanie. A okrem levodopy sú k dispozícii aj ďalšie možnosti liečby, no žiadna nedokáže Parkinsonovu chorobu vyliečiť alebo zastaviť jej postupné zhoršovanie.

Aká je budúcnosť liečby Parkinsona

Pacientov, ktorí chorobou trpia už roky a reagujú na lieky, no trpia nežiaducimi účinkami, sú k dispozícii chirurgické zákroky.

Najčastejším je hĺbková stimulácia mozgu, ktorá funguje na podobnom princípe ako kardiostimulátor. Elektrické impulzy však zasahujú určitú oblasť mozgu. Liečba dokáže zlepšiť motorické funkcie a až o polovicu znížiť dennú dávku liekov.

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež: Hĺbkovou stimuláciou na Parkinsona Čítajte 

Hĺbková stimulácia však nie je vhodná pre všetkých pacientov. Zriedkavo sa môže operácia skomplikovať a viesť k záchvatom, krvácaniu, alebo infekcii. Vylúčené nie je ani zlyhanie aparátu.

Všetky dostupné spôsoby liečby Parkinsonovej choroby sú zamerané na symptómy. Podobne ako v prípade Jamesa Parkinsona, naďalej je konečným cieľom výskumu vyvinúť terapiu, ktorá má zmierniť postup ochorenia.

Nádeje lekári vkladajú do výskumu, ktorého cieľom je znižovať zápaly zodpovedné za smrť buniek dopamínových neurónov. Druhá možnosť liečby je bránenie hromadeniu bielkoviny v mozgu, ktorá sa v ňom ukladá vo forme nerozpustných Lewyho teliesok.

Treťou možnosťou je tiež zamerať sa na látky, ktoré pomáhajú stimulovať rast, množenie a hojenie dopamínových neurónov.

A hoci ani po dvoch storočiach ľudstvo stále neobjavilo definitívny liek na Parkinsona, pacienti už aspoň nevisia zo stropu v opratách a s prebodnutým krkom.