Krátko po tom, čo Constantine Sedikides nastúpil na univerzitu v Southamptone stretol sa na obede so svojím kolegom z psychologického oddelenia.
Osamelý mozog prahne po ľuďoch podobne ako hladný túži po jedle Čítajte Opísal mu neobvyklé príznaky, ktoré prežíval. Chýbalo mu zázemie, ktoré si vytvoril na predchádzajúcej univerzite, cnelo sa mu za starými priateľmi i sladkou vôňou jesene, ktorú tak rád cítil vo vzduchu.
Jeho kolega, klinický psychológ, mu okamžite stanovil diagnózu. Sedikides musí trpieť istou formou depresie. Prečo by inak žil v minulosti?
Porucha švajčiarskych žoldnierov
Nostalgia bola považovaná za mozgovú poruchu už od doby, keď tento termín prvýkrát v roku 1688 použil vtedy ešte švajčiarsky študent medicíny Johannes Hofer.
Duševné a fyzické bolesti, ktoré spozoroval u švajčiarskych žoldnierov, prisudzoval ich silnej túžbe vrátiť sa z ďalekej cudziny domov.
Ich stavy sprevádzané úzkosťami, záchvatmi plaču, nepravidelným srdcovým rytmom, nespavosťou, stratou chuti do jedla či dusivými pocitmi, diagnostikoval ako "nostos", čo v gréčtine znamená "návrat domov" a "algos" čiže "bolesť".
“Nostalgia vo mne vyvolala pocit, že môj život má korene a kontinuitu. Dalo mi to dobrý pocit zo seba a z mojich vzťahov.
„
Nostalgiu označil za neurologické ochorenie s démonickou príčinou, kvôli ich posadnutosti domovom.
Vojenskí lekári zas špekulovali, či za týmito problémami nemôže byť neutíchajúce rachotenie kravských zvoncov v Alpách, ktoré žoldnierom ešte pred odchodom poškodili ušné bubienky a mozog, čím u nich vyvolali tieto nebezpečné príznaky.
Preto niet divu, že liečenie nostalgie v jej počiatkoch zahŕňalo použitie pijavíc, hypnózy či ópia.
Avšak Sedikides sa nechcel vrátiť späť, dokonca netúžil ani po návrate domov do rodného Grécka a svojho spoločníka na obede presviedčal, že ho nič nebolí.
