Vitajte,
toto je štvrté vydanie newslettera Vizita. Volám sa Denisa Koleničová a aj tento týždeň som pre vás pripravila súhrn o zdraví.
Pred približne piatimi rokmi som sedela vo veľkej aule v Národnom ústave duševného zdravia. V rámci doktorandského štúdia som bola na prednáške známeho a uznávaného psychiatra Cyrila Höschla.
Prednášková miestnosť bola takmer plná a profesor Höschl vysvetľoval, ako rôzne môžu ľudia čítať rovnaké situácie. Príklad prevzal od Paula Salkovskisa, jedného z otcov zakladateľov kognitívnej behaviorálnej terapie.
Príklad znie tak, že utekáte ráno na autobus, ponáhľate sa do práce a stúpite do psieho hovienka. Vaša reakcia bude iná, ak vás ovládajú úzkostné kognitívne schémy, a iná, ak paranoidné či depresogénne.
Väčšina v sále sa smiala. Moji spolužiaci si po prednáške zo mňa trochu uťahovali. Reakcia človeka, ktorého ovládajú úzkostné kognitívne schémy, sa na mňa veľmi podobala.
A ja? Smiala som sa tiež, no začala som tušiť aj to, že mám problém.
Nebol hneď gigantický, ale v tichosti rástol. Asi o dva roky neskôr som mala pracovne aj životne náročné obdobie. A zrazu som mala pocit, že na mňa spadol celý vesmír. Vesmíry by nemali padať na ľudí. Sú ťažké a odstrčiť ich od seba je veľmi komplikované.
Neskôr som zistila, že ten pocit veľkej ťažoby nemá nič spoločné s univerzom, ale je to únavový syndróm, ktorý môže byť súčasťou depresie. Konkrétne, úzkostne-depresívnej poruchy.
Nepomohli mi CBD oleje ani zázračné kamene. Ale návšteva psychiatričky a psychoterapeutky.
Nehovorím o tejto životnej skúsenosti často. Väčšinou to totiž ľudí vedie k unáhleným záverom alebo k prehnanej empatii či k súcitu. Ale nehanbím sa za ňu.
Veľa som sa v tomto období svojho života o sebe dozvedela a dodnes sú pre mňa tieto informácie nápomocné. Napríklad v takých maličkostiach, ako si nastaviť v živote rôzne hranice a ako fungovať sama so sebou aj s inými ľuďmi.
O depresii vo všeobecnosti nepíšem rada. Je to komplikované ochorenie, ktoré sa prejavuje rôznymi príznakmi. Niekto prepadne do obrovskej apatie, iný si zase chce vytrhať všetky vlasy.
Zároveň, odkedy žijem opäť na Slovensku, nemôžem sa ubrániť pocitu, že zatiaľ čo alkoholizmus nám pripadá ako prirodzená súčasť životov a zatvárame pred ním oči, pri depresii zalamujeme rukami a považujeme ju za neprekonateľný problém.
Je to asi akési spojenie predsudkov s tradíciou. Veď fľaša tvrdého alkoholu patrí na stôl na každej oslave, no o užívaní antidepresív málokedy povieme čo i len najbližšej rodine.
Práve preto písať o depresii, o tom, ako napreduje jej výskum, či v čom sa odborníci nevedia zhodnúť, je dôležité. Aj v tomto prípade platí, že ak ľudia niečomu nerozumejú, len ťažko budú veriť vedcom a lekárom.
Ďakujem, že ste sa prihlásili na odber newslettera Vizita. Ak ste tak ešte neurobili a chcete to zmeniť, môžete sa prihlásiť na tomto odkaze.
Ak antidepresíva nezaberú do týždňa, treba sa zamyslieť
"Antidepresíva by mali zabrať najneskôr do troch týždňov. Moja skúsenosť je taká, že ak nezaberú do týždňa, tak sa treba zamyslieť, pretože väčšinou zaberajú do piatich až siedmich dní," hovorí pre SME známy český psychiater Cyril Höschl.
"Hovorí sa, že ľahké depresie sú vhodnejšie pre psychoterapiu, stredné pre oboje (terapiu aj biologickú liečbu, pozn. red) a ťažké najmä pre biologickú liečbu," dodáva.
Uznávaný psychiater Cyril Höschl má povesť prísneho skúšajúceho, ktorého sa pri štátniciach obáva každý študent. Aj z pozície redaktorky som z tohto rozhovoru mala rešpekt.
V rozhovore s názvom Ak antidepresíva nezaberú do týždňa, treba sa zamyslieť sme sa pomerne vyčerpávajúco rozprávali o tom, čo dnes vieme s istotou povedať o depresii, prečo niektorým ľuďom nezaberajú antidepresíva a prečo sa spomedzi všetkých teórii o depresii uchytila v spoločnosti práve serotonínová hypotéza.
Je to zatiaľ najdlhší rozhovor, ktorý som na denníku SME napísala. Približne dvanásť rukopisných strán by sa naozaj dalo považovať aj za malú knihu. Aj tak dúfam, že vás jeho dĺžka a odbornosť neodradí od čítania.
Psychiater Cyril Höschl. (zdroj: Archív C.H.)Spite spoločne, vyhnete sa depresii
Vedecký článok publikovaný v májovom čísle časopisu Sleep dokazuje, že páry, ktoré sa delia o manželské lôžko, spia lepšie ako tie, ktoré spia oddelene.
Štúdia zahŕňala analýzu údajov zozbieraných od vyše tisíca dospelých v produktívnom veku z juhovýchodnej Pennsylvánie v rámci programu Spánková a zdravotná aktivita, strava, životné prostredie a socializácia.
Výsledky svedčia o tom, že tí, ktorí sa delia o posteľ s partnerom, menej trpia nespavosťou a bývajú menej unavení. Zároveň aj rýchlejšie zaspávajú a majú menšie riziko spánkového apnoe, teda porúch dýchania.
Viac o nelogických otázkach pred spaním, aj novom výskume sa môžete dočítať v komentári s názvom Spite spoločne, vyhnete sa depresii, ktorý pre SME napísal slovenský imunológ Vladimír Leksa.
(zdroj: Adobe Stock)Paradajková chrípka nie je nové ochorenie
Pred niekoľkými mesiacmi začala India hlásiť výskyt nového vírusu. Odborníci ho nazvali paradajková chrípka, napriek tomu, že s konzumáciou rajčín vôbec nesúvisí.
Podľa článku, ktorý uverejnil odborný časopis The Lancet Respiratory Medicine, nahlásili zdravotníci prvý prípad záhadnej choroby už šiesteho mája. V súčasnosti je zaznamenaných viac ako 80 prípadov, pričom choroba sa rozšírila do viacerých častí Indie. Väčšinu nakazených tvoria deti mladšie ako päť rokov.
Medzi hlavné príznaky paradajkovej chrípky patria vysoká teplota, intenzívna bolesť kĺbov a vyrážky. Deti majú často na tele červené pľuzgiere, ktoré v niektorých prípadoch narástli až do veľkosti paradajky.
Ešte donedávna si lekári neboli istí tým, čo ochorenie spôsobilo. Vyzerá to však tak, že sa záhadu vylúštili. Viac sa dočítate v texte Čo je paradajková chrípka? Nemá nič spoločné s rajčinami ani s chrípkou, hovoria vedci.
Paradajková chrípka (zdroj: SME/Dominika Colombová)Podcast Zoom: zistili, prečo fajčiari potrebujú k rannej cigarete kávu
Je to zlozvyk. Ráno prvá káva a k nej prvá cigareta, prípadne naopak. Teraz však už vieme, že toto spojenie nie je náhodné: vedci teraz zistili, že niektoré látky v káve priamo ovplyvňujú vysoko citlivé nikotínové receptory v mozgu.
Tento týždeň v podcaste Zoom zistíme, ako spolu súvisia káva a cigarety, akí pravekí ľudia žili kedysi na území dnešného Slovenska i či záleží na tom, aký tlakomer doma pri zisťovaní vysokého tlaku používate.
Z archívu: Tridsať rokov tvrdili, že depresiu vyvoláva pokles serotonínu
Na serotonínovú teóriu o depresii existujú v odborných kruhoch rozličné názory. Niektorí akademici, vrátane popredných psychiatrov už dlho tvrdia, že neexistujú žiadne uspokojivé dôkazy, ktoré by potvrdili jej správnosť. Podľa nich je to len akýsi mýtus. Druhá skupina však stále verí, že je správna.
Až doteraz neexistovala žiadna komplexná analýza výskumov o sérotoníne, ktorá by prišla s jednoznačným záverom.
To sa však zmenilo v júli. Odborný časopis Molecular Psychiatry publikoval analýzu psychiatričky Joanny Moncrieffovej, ktorá pôsobí na prestížnej University College London.
Po tom, čo sme uverejnili článok o novej publikácii, zaplnilo moju e-mailovú schránku množstvo správ.
Niektorí odborníci zdôrazňovali potrebu ukázať pohľad na štúdiu aj "z druhej strany", to sme urobili v rozhovore s profesorom Cyrilom Höschlom. Iní sa sťažovali, že sme uverejnením tohto textu prešvihli hranicu seriózneho média.
Písala som o serotonínovej teórii, pretože vyšla aktuálna štúdia Joanny Moncrieffovej. Nemusíte súhlasiť s jej výskumom, nestotožňujú sa s ním ani mnohí jej univerzitní kolegovia. No pravda je, že je zaujímavou postavou súčasnej psychiatrie.
Je vedúcou osobnosťou britskej psychiatrickej organizácie Critical Psychiatry Network, výraznou kritičkou moderného "psychofarmakologického modelu" duševných porúch, farmokologickej liečby aj farmaceutického priemyslu.
Pravidelne píše články o užívaní a o nadužívaní psychiatrických liekov na liečenie duševného zdravia, o mechanizme účinku psychiatrických liekov, ich subjektívnych a psychoaktívnych účinkoch, aj o histórii a politike psychiatrie vo všeobecnosti.
Jej knihy nie sú preložené do slovenčiny, známou sa stala napríklad The Myth of the Chemical Cure (Mýtus o chemickej liečbe, pozn. red.).
Stojím si za tým, že výstupy, akými sa prezentuje napríklad aj Joana Moncrieffová, nemôžeme len tak ignorovať a o ich výskume nepísať. Nie je konšpirátorka, je to významná vysokoškolská profesorka, ktorá svoje práce publikuje v odborných časopisoch s revíznym procesom a dobrým hodnotením.
O Moncrieffovej štúdii si môžete opäť prečítať v texte: Tridsať rokov tvrdili, že depresiu vyvoláva pokles sérotonínu. Všetko však môže byť inak.
Ilustračné foto. (zdroj: Unsplash)Odporúčanie: Správa o stave duše
"Byť s druhým, to znamená cítiť s ním, myslieť s ním, ale je to aj niečo viac ako len byť s druhým. Je to aj byť za toho druhého. Cítiť ho tak, že anticipujeme jeho vnútro, jeho stav, sme s ním v takom spojení, že cítime, čo potrebuje. Samozrejme, potom sú ešte kategórie ako obetavosť a tolerancia. Prejavy náklonnosti," odpovedal slovenský psychiater a psychoterapeut Pavel Černák na otázku novinárky Denisy Gura Doričovičovej, ako definovať lásku v rovine psychológie.
Pavel Černák prešiel počas svojej dlhoročnej praxe všetky psychiatrie na Slovensku a liečil stovky ľudí.
V knihe Správa o stave duše rozpráva o tom, ako vyzerala duševná starostlivosť v minulosti a dnes, opisuje ako čelíme vlastnému a okolitému zlu či ako vychovávame deti.
Približuje aj najčastejšie duševné choroby našej spoločnosti: depresie, závislosti a psychózy. Radí ako si uchovať duševné zdravie, ale aj ako rozoznať, že nastal čas na zásah odborníka.
"Keby sme všetkých posielali k terapeutom, budovali by sme ideálny svet. A to je pasca. Človek sa má o seba starať aj v tom, že zvláda bežné výkyvy vlastnými silami. A terapeuta vyhľadá vtedy, keď je zakliesnený, trpí, má úzkosti, či depresie," hovorí Černák.
Kniha Správa o stave duše. (zdroj: Denisa Koleničová)DOI: 10.1016/S2213-2600(22)00300-9
DOI: 10.1093/sleep/zsac079.009
DOI: 10.1038/s41380-022-01661-0
