Ako sa v tejto chvíli cítite?
"Už je to dobré. Zbavili ma hadičiek, bolesti nemám a najväčším problémom sú ranky na ústach, jazyku a v hrdle, ktoré mi spôsobujú problémy pri hovorení a jedení. Je to dôsledok intubovania počas niekoľkohodinovej operácie. Ale čoskoro sa to určite zahojí. Môžem sa už opatrne prejsť, sama chodím do kúpeľne."
Takmer tri týždne nosíte v hrudi darované srdce. Čo sa asi tak môže odohrávať v hlave príjemcu?
"Pravdu povediac, veľmi si to neuvedomujem. Prekonávam ešte menšie zdravotné problémy, evidujem zlepšovanie a podstatný je pre mňa najmä fakt, že môžem bez problémov dýchať a lepšie sa vyspať."
Čím sa začal váš problém, keďže ste nemali vrodenú vadu?
"Veľmi mi začalo búšiť srdce. Obvodný lekár mi poradil, aby som si kúpila kofeínové tabletky. Večer ma už kriesili na pohotovosti. Mala som dvadsať rokov, keď špecialisti zistili, že po prechodenej infekcii som dostala zápal srdcového svalu. Dôsledkom bola dilatačná kardiomyopatia, čiže zväčšovanie a slabnutie srdca, ktoré nestačilo pumpovať krv do tela."
Čo sa vo vašom živote zmenilo?
"Všetko. Prevrátil sa mi doslova hore nohami. Krátko predtým som skončila strednú chemickú, mala som plány, športovala som, hrala volejbal, držala palce hokejistom Dukly Trenčín. Zrazu som bola pacientom na invalidnom dôchodku. V tridsiatke ma zaradili do transplantačného programu."
Napriek tomu ste pred štyrmi rokmi porodili syna.
"Keď som čakala malého, lekári ma od tehotenstva odhovárali. Bola som však tvrdohlavá, no vďaka profesionálnej starostlivosti som napokon toto obdobie zvládla a narodil sa mi Roderik. Verila som, že bude zdravý, pretože môj problém so srdcom nemal genetický základ. Syn je pre mňa najdôležitejší na svete a teším sa, že sa mu budem môcť teraz už naplno venovať. Nechcem, aby mu v živote niečo chýbalo, čoskoro dostane počítač, na ktorý sa teší, rada by som mu ukázala more, neskôr umožnila dobré vzdelanie. Ale učím ho vnímať aj krásu na prvý pohľad bežných vecí. Radi sa spolu dívame na večernú oblohu a pozorujeme hviezdy, aj mne sa stali vzácnejšie."
Ako váš synček prežíva túto výnimočnú situáciu s transplantáciou?
"Býva u mamy a sestry, ktoré mi boli vždy veľkou oporou. Malý je v poriadku, je zvyknutý, že mama býva často v nemocnici."
Vaša cesta k novému srdcu mala ešte jedno intermezzo, operáciu s čerpadlom vo Viedni.
"Pred vyše rokom sa mi zhoršil stav, klesla som rapídne s váhou, takmer som sa nevládala postaviť na nohy. Poškodené srdce spôsobilo aj zlyhávanie obličiek a pľúc, ťažko sa mi dýchalo. Vtedy sa cítite, ako keby na vás padol betónový panel. Ešte som stihla poslať syna po mobil a privolať pomoc. Potom sa mi vybavujú už len fragmenty, súvislosti som veľmi nevnímala. Pamätám sa, že som na vrátnici odpadla, spomínam si tiež na kyslíkovú masku, keď som sa dusila, na profesora Fischera i na hlasy, ktoré hovorili po nemecky. Potom som sa už len zobudila na lôžku s monitorom pri hlave a trojkilovým závažím na boku."
Aký bol váš každodenný život s podporným prístrojom?
"Komplikovaný. Najmä tým, že človek nesmie zabudnúť každé tri hodiny vymeniť batériu, jediný zdroj energie. Napokon som si zvykla, ale problémom bola vždy hygiena, nebolo jednoduché sa sprchovať a dávať pozor na čerpadlo položené na stoličke. Navyše, každú chvíľu mohlo vojsť dieťa a nechtiac o prístroj zavadiť a tak vytrhnúť spoj, čo mohlo mať katastrofálne dôsledky. Zamkýnať som sa z pochopiteľných dôvodov totiž nemohla.
Kde vás zastihla správa, že je k dispozícii srdce od vhodného darcu?
"Práve som bola na benzínovej pumpe, keď zazvonil mobil. Stručne mi oznámili, že majú pre mňa srdce a ak som nejedla a nepila, aby som hneď prišla. Okamžite som volala švagra, aby prišli po malého a pred domom ma už čakala sanitka, ktorá ma odviezla do Bratislavy, tašku s vecami som mala dávno pripravenú. Všetko dostalo strašne rýchly spád. Najviac práce majú lekári a sestry, sú dokonale zohratí, vy ako pacient vnímate len útržky udalostí.
Čo vás čaká v najbližších týždňoch.
"Podľa výsledkov, ktoré sú zatiaľ dobré, by som mohla začať s individuálnym programom na kardiofitnes, teší ma, že sa budem môcť konečne venovať pohybovým aktivitám. Verím, že čoskoro pôjdem domov, hoci mi bude trochu ľúto aj za ľuďmi z oddelenia. Poznám všetkých lekárov, sestry, sú jednoducho senzační. A inšpiratívne boli aj stretnutia s viacerými pacientmi, ktorí po transplantácii srdca dostali nákazlivú chuť do života."
Dlhodobejšie plány?
"Žiť život, nielen prežívať. A sprostredkovať ten pocit aj synovi. A konkrétne by som sa chcela venovať autu, šoférovanie je môj koníček. A tiež vycestovať do Chicaga za sesternicou. Ale pohrávam sa aj s myšlienkou urobiť si zdravotnícku nadstavbu, veď skúsenosťami som už pomaly poloprofesionál, za tie roky sa na mňa nalepilo mnoho odbornej terminológie. Prípadne by bolo nádherné zorganizovať nadáciu pre kardiocentrum, možno s podporou športových klubov. Už nie strachu zo zlej noci, ale tohto všetkého mám teraz plnú hlavu.
