Pochádza z rovníkových oblastí Ázie a Afriky, kde dosiaľ rastie nadivoko. Jeho pestovanie sa rozširovalo pomalšie ako pestovanie vodného melóna, pretože jeho vynikajúce chuťové vlastnosti ocenia len praví labužníci. Aj do našich oblastí prenikal neskôr ako melón vodový, ale dnes už bývajú v sezóne trhoviská zaplavené žltými, sivými alebo žltozelenými plodmi a hlavne neopakovateľnou lahodnou vôňou.
Melóny cukrové vyžadujú ľahkú záhrevnú pôdu zásobenú humusom a živinami. Citlivé sú na dlhšie trvajúce suché počasie, lebo korienky majú blízko pod povrchom. Na druhej strane tým využijú aj slabšie zrážky. Kvety sa podobajú uhorkovým, sú aj dvojpohlavné, aj jednopohlavné, objavujú sa veľmi skoro na ešte nerozrastených rastlinách. Rastlina sa potom často venuje dochovaniu plodu a sama sa nerozrastá. Cukrové melóny ohrozuje vietor, náhle ochladenie, trvalejšie dažde.
Plody sú rôzne tvarom i farbou a existuje množstvo druhov a sort. Rozdielna je i farba a chuť dužiny, od bledozelenkavej, cez bledožltú až po oranžovočervenú a od aromatickej sladkej až po osviežujúcu slanú chuť, ktorá sa objavuje u novošľachtencov a spestruje aj prípravu jedál a šalátov.
Zrelosť cukrových melónov sa pozná ľahko, stopka sa odlúpne od rastliny jemným pohybom a plod obyčajne silno vonia.
Melóny sa u nás šľachtili v šľachtiteľskej stanici v Solároch s dobrým úspechom, ale dnes už stanica neexistuje, a aj miesto, na ktorom stála, bolo sprivatizované.
ANASTÁZIA GINTEROVÁ
