Určite ste to zažili. Vojdete do ambulancie, vystrašený, ubolený, možno v horúčke. Lekár vám kladie otázky a pritom ťuká na stroji, telefonuje a podchvíľou dáva príkazy sestričke. Zdá sa vám, že vás vôbec nepočúva. Máte nástojčivý pocit, že sa váš lekár príliš ponáhľa.
Vy ste sa však pripravili, urobili ste si dokonca poznámky. Tomuto človeku hovoríte možno veci, ktoré by ste nikomu inému nezverili.
Prvá rada znie: Nenechajte sa vyviesť z miery a povedzte mu, že pre vás je táto konzultácia veľmi dôležitá.
Odpoveď dostaneme len na polovicu otázok
Pacienti na celom svete sú nespokojní s tým, ako málo s nimi lekári komunikujú. Štúdia, ktorú robili v čakárňach ordinácií kliník a nemocníc v USA, ukázala, že každý pacient sa chce spýtať v priemere na tri alebo viac vecí. Avšak z ordinácií vychádzajú pacienti s odpoveďou v priemere len na jeden a pol otázky.
„Nezodpovedané otázky sú živnou pôdou pre neistotu, strach, úzkosti a pesimistické dohady vedú často aj k tomu, že sa pacienti odmietajú podrobiť liečbe, pretože jej úplne nerozumejú,“ hovorí psychologička Mária Hanúsková.
Sama nedávno liečila pacientku, ktorej neurológ nevysvetlil, prečo má neustále závraty. „Bola presvedčená, že má nádor a neverila lekárovi, ktorý ju stručne odbavil tým, že je to od krčnej chrbtice. Strach z nevyliečiteľnej choroby zhoršil jej závraty natoľko, že prestala vychádzať z domu, nechodila do práce a pridružili sa ďalšie príznaky, ktoré svedčili o chronických úzkostných stavoch. Na svoje šťastie hľadala pomoc aj u iného lekára. Antidepresívna liečba a niekoľko psychoterapeutických sedení jej veľmi pomohlo. Mohla však skončiť aj v čiastočnej invalidite.“
Slovenskí pacienti diagnózu nekonzultujú
Pacienti u nás ešte nie sú zvyknutí radiť sa o diagnóze s viacerými lekármi. Konzultovať svoj stav viacerými lekármi je vo svete bežná prax, na Slovensku zatiaľ ojedinelý jav.
„Ak ide o závažnú diagnózu, pacient by nemal mať zábrany konzultovať ju aj s iným lekárom. Malo by to byť bežné. Ja sama som mala viacero pacientov, ktorí sa so mnou prišli poradiť,“ hovorí lekárka z prsníkovej ambulancie v Bratislave.
Zvlášť to platí, ak ide o fatálnu diagnózu. Zvykať by si na to mali aj sami lekári.
„U ľudí však stále trvá obava, že sa lekári urazia alebo sa im nebodaj pomstia, ak si vyžiadajú dokumentáciu a zájdu s ňou za iným lekárom,“ povedala internistka MUDr. Eva Hlaváčová. Sama nedávno svojej bezradnej pacientke odporučila, aby si skonzultovala možnosti s ďalším lekárom. „Pacientka sa nakoniec vrátila ku mne, lebo operácia bola nevyhnutná, ale aspoň bola spokojná, že využila všetko, čo mohla.“
Radšej sa sťažujeme, ako komunikujeme
Príčinou sťažností pacientov na lekárov je väčšinou to, že takmer spolu nekomunikujú. Aj za podozrením, že lekár vážne poškodil pacienta, sa často skrýva len najobyčajnejší, a zároveň najčastejší prehrešok lekára - emócie. Zvýšený hlas, ironická poznámka, v niektorých prípadoch dokonca vulgarizmy. Pacienti sa často radšej na lekárov sťažujú, ako by spolu komunikovali. Vina je na oboch stranách. Na ktorej väčšia?
„To asi nikto objektívne nezmeria. To je podobná otázka, ako čo bolo prvé, vajce či sliepka,“ myslí si psychologička.
Keby však nezlyhávala komunikácia, mohli by si lekár a pacient medzi sebou veľa vecí vyriešiť.
Psychológ Slavomír Hubálek je napríklad presvedčený, že množstvo sťažností pacientov na lekárov je priamo úmerné tomu, ako lekári dokážu s pacientmi komunikovať. „Žiaľ, príprava medikov ani dnes neobsahuje predmet komunikácie, hoci z môjho pohľadu by to mal byť druhý alebo tretí najdôležitejší predmet, ktorý by mal lekár ovládať. Okrem svojej odbornosti by mal ovládať aj umenie komunikácie a empatie.“
Pacienti na Slovensku zase ešte stále nepoznajú svoje práva a ani sa o ne veľmi nezaujímajú. U veľkej časti občanov pretrváva pocit, že štát má zodpovednosť za ich zdravie. EVA HRDINOVÁ
