Hlasy svätých – Michala, Margaréty a Kataríny – jej totiž prikazovali: „Treba vyhnať Angličanov z Francúzska!“
A práve tieto hlasy zaujali lekárov. Je totiž takmer isté, že by si Jana z Arku, úprimná dedinčanka, predchnutá stredovekou zbožnosťou až mysticizmom, hlasy nevymyslela. Niet teda pochýb, že mala halucinácie.
Historici aj lekári dodnes tvrdili, že išlo o schizofréniu. Lenže Jana z Arku mala v čase, keď začala počuť „hlasy“, iba 15–17 rokov a nebol u nej zaznamenaný rozpad osobnosti, ktorý je častý u mladistvých postihnutých schizofréniou – tzv. hebefrénia. Neexistuje ani žiaden doklad o jej schizofrénnom správaní.
Že by mala len psychogénnu akustickú halucináciu? Pri nej ide väčšinou o nepríjemné hlasy u osôb po veľkom duševnom alebo fyzickom vyčerpaní a pri dlhodobej izolácii. Aj tú však lekári vylúčili.
Nakoniec sa zhodli, že ide o epilepsiu. Jana mala podľa nich čiastočné epileptické záchvaty, ktoré vychádzajú zo sluchovej oblasti spánkových lalokov. Tieto záchvaty sa často začínajú aurou – predzvesťou záchvatu. Ak sa epileptické ložisko nachádza v spánkových lalokoch, býva len sluchová. Zvuk, ktorý pacient počuje, je zvyčajne stereotypný a má niekoľko variantov, čo presne zodpovedá obrazu hlasov u Jany z Arku.
Jana z Arku teda s najväčšou pravdepodobnosť mala ľahkú temporálnu ložiskovú epilepsiu, ktorá sa prejavovala iba aurami – hlasmi a halucináciami.
Ak je to naozaj tak, potom možno povedať, že jeden epileptik, Karol VI. Šialený, priviedol Francúzsko na okraj záhuby a druhý epileptik, Jana z Arku, krajinu pred touto záhubou zachránil. (uj)
Zdroj: Ivan Lesný – Choroby slávnych a mocných
