v hrdle. Chvíľu sa usmievala, ale prehltnúť ho nedokázala. Zrazu dostala pocit, že sa udusí. Spotila sa od hrôzy, srdce sa jej rozbúšilo. Potom kus mäsa prehltla, ale v krku mala čudný pocit, zostala vydesená. Zo strachu, aby sa to neopakovalo, sa začala vyhýbať tuhým jedlám. Odvtedy jedla iba kašovité jedlá a pila tekutiny. Aj tie drží dlho v hrdle, kým prehltne. Postupne celkom prestala pred ľuďmi jesť a piť, bojí sa, že ostatní na nej uvidia, že jej to nejde. Cíti sa celkom odpísaná. Spoločenské stretnutia boli pre ňu vždy potešením, dnes sú hrôzou.
Napriek tomu si roky myslela, že to zvládne sama. Signálom, že musí zájsť k lekárovi, bolo až to, že už nebola schopná jesť ani pred manželom a deťmi. Dnes sa už vyše roka lieči u psychiatra, berie antidepresíva, u psychológa sa naučila zvládať relaxačnými cvičeniami panické ataky. Ani po roku sa však pocity úzkosti a strachu celkom nestratili. Psychiater jej radí absolvovať psychoterapiu, ona však ešte stále tvrdí, že to zvládne aj bez nej. (uj
