Nie sú to bludy ani halucinácie, pre nich je to reálne vnímanie sveta. Takže ak vám váš malý syn povie: „Táto pesnička je zelená,“ nepresviedčajte ho o opaku. Asi ju tak naozaj vidí.
Synestézia je súčasný výskyt dvoch alebo viacerých zmyslových vnemov, pričom iba jeden z nich je reálny, ostatné si generuje mozog. Aj v bežnom živote používame prvky synestézie – povieme ťažký vzduch, tmavý alebo trblietavý tón, sladká vôňa. Synestetici to však vnímajú inak.
„Spojenia sú nemenné, trvalé,“ hovorí hudobný psychológ a zároveň aj doktor prírodných vied Marek Žabka. „Pri takzvanom farebnom počutí vytvára tón alebo akord farebné asociácie, takže povedzme stupnica C dur bude mať pre synestetika celý život jednu a tú istú farbu - povedzme tyrkysovú. Slovo synestézia je zložené z gréckych slov syn – spojenie a aesthesis – cítenie, vnem. Nemá teda nič spoločné so slovom estetika, pretože neoperuje s krásou, ale s pomerne jednoduchými pojmami. Napriek tomu sú synestetikmi hlavne umelci.Prečo je to tak? Skúmanie synestézy na exaktnej úrovni sťažuje fakt, že ide o odchýlku veľmi individuálnu. Podľa nemeckého vedca, profesora Hinderka Emricha za to môže inak fungujúci limbický systém, teda centrum pre city. Podľa jednej z teórií je synestézia pozostatok z útleho detstva, keď ešte neboli zmysly natoľko diferencované.Synestéziu môžu navodiť aj halucinogénne drogy a chorobné stavy, tu však ide skôr o náhodné asociácie. Synestetikom bol s najväčšou pravdepodobnosťou sir Isaac Newton (sám zlý hudobník), napísal knihu Optika (1704), kde prepája zvukový svet so svetom farieb.Ruský skladateľ Alexander Skriabin vytvoril koncept takzvaného svetelného klavíra, teda nástroja, ktorý by okrem tónov vydával aj farebné svetlá. Nadväzoval na myšlienky jezuitského matematika Louisa Bertranda Castela, Newtonovho nasledovníka. Farebný sluch mal aj skladateľ Nikolaj Rimskij-Korsakov či Oliver Messiaen.Synestetikom bol celkom určite básnik Arthur Rimbaud, ktorý svoje videnie deklaroval v básni Samohlásky, kde zvuk každej samohlásky spája s určitou farbou: A s čiernou, E s bielou, I s červenou a podobne. Maliar Vasilij Kandinskij si vraj pri maľovaní pospevoval melódie, ktoré mu evokovali farby a rôzne farby počul ako tóny rozličných nástrojov. Jedným z významných slovenských umelcov-synestetikov bol scénograf a výtvarník Aleš Votava, sám schopný klavirista a spevák. Farby mu evokovali tóniny aj písmená.
Niekedy zasa farba rozozvučí v hlave zvuk, tak napríklad maliar Vasilij Kandinskij pri červenej počul trúbku či pri svetlomodrej flautu a pri ďalších farbách zasa iné nástroje, takže svoje abstraktné obrazy počul hrať. U synestetikov sú v hre aj čísla, dni v týždni, jedlá, osoby, vône, dotyky, všetko možné. Ale v prevažnej väčšine vidia a počujú farby a zvuky. Preto môžeme tento jav často sledovať u hudobných skladateľov, ktorým tóny evokujú farby a u maliarov, ktorí to majú naopak.“
Existuje však aj dotyková synestézia, človek cíti na vlastnom tele dotyk, ktorý len vidí očami. Napokon, keď vidíme niekoho vo filme, ako sa bolestivo udrel alebo popálil, niekedy to tiež priam fyzicky pocítime.
Bryndzové halušky sú bordový E dur
Oskar Lehotský, muzikológ a doktorand na katedre hudobnej vedy FFUK hovorí, že bryndzové halušky sú príjemné a chutia e-durovo a bordovo. Teda, samozrejme, že ich na tanieri vidí v normálnej farbe, „bordovosť“ vníma len v mysli.
Lehotský je univerzálny synestetik, teda jeden zmyslový vnem v ňom dokáže vyvolať celý reťazec pojmov. „Napríklad Schumann - nie hudba toho skladateľa, ale samotné slovo - vo mne vyvoláva predstavu akordu h mol zahraného na klavíri, a s tým sa spája číslo 3, písmeno R a červená farba. Všetko to spája tá farba. Mozart je zasa bledomodré slovo v g mol. Písmeno mi v tomto prípade nenapadá. A moje meno? Meno Oskar je čisto biele. Možno je biele preto, lebo je moje a od detstva ho používam.“ V literatúre sa nájdu aj prípady synestetikov, ktorých, povedzme, rozčuľuje, ak niekto nenosí šaty ladiace s farbou jeho mena.
Je prekvapivé, čo všetko vie Oskar Lehotský vnímať farebne. „Napríklad rozoznávam tri typy ráčkovania - červené, oranžové a žlté. Také to havlovské aristokratické ráčkovanie je červené.“
Dobrí a zlí osvetľovači
Lehotský „trpí“ aj absolútnym sluchom, teda presne vie identifikovať výšku tónu, ktorý kdekoľvek počuje. Nepovažuje to práve za výhodu. Napríklad veľmi ťažko znáša, keď hudobník či spevák neladí, preto len zriedka chodí na popové a rockové koncerty - tam je tých falošných tónov dosť. Naproti tomu synestéziu považuje v podstate za obohatenie života a je len minimum situácií, kedy mu je nepohodlná.
„Napríklad keď osvetľovač počas skladby na koncerte nasvecuje pódium farebnými reflektormi a ja v tej skladbe vidím úplne iné farby, tak ma to ruší a nedívam sa tam. Vraj by som mohol byť dobrý osvetľovač, lebo mám zmysel pre farby a striedanie, ale pre iného synestetika by som bol osvetľovač zlý, pretože každému sa nám spájajú tóny s inými farbami a iným spôsobom. Je zvláštne, že durové a molové tóniny vnímam inak. Durové sú plnofarebné a matné, molové priehľadné. Doma mám žiarivky s rôznofarebnými filtrami a niekedy, keď počúvam hudbu sústredene, nie ako kulisu, tak si zapnem tú správnu farbu, aby som mal lepší pocit.“
Nakresliť Patejdlovu pesničku
Na svoju inakosť prišiel už v materskej škôlke. Deti mali maľovať veci a zvieratká, a on vyprodukoval len nejakú čarbanicu. Pravda, pre neho to nebola čarbanica, ale presná interpretácia pesničky Vaša Patejdla Chlapčenský úsmev. Farebne presne zachytil akordy, ktoré počul, a pre neho to bol presný záznam piesne. Aj tak sa ocitol na tabuli hanby a keď povedal učiteľke, že to je pesnička, sťažovala sa mame, že si z nej strieľa. „V detstve bolo pre mňa ťažké pochopiť, že iní ľudia, napríklad moja mama, vnímajú svet inak ako ja. Mali sme dobrý gramofón s reguláciou otáčok a často som si púšťal platne spomalene alebo zrýchlene, a vnímal som, ako hudba mení farby podľa toho, v akej výške práve hrá. K džezu som sa dostal tak, že je harmonicky bohatý a teda hrá všetkými farbami. Ale mám rád aj synthi pop, syntetizátory sú stroje, teda vždy naladené, čo mi robí dobre, a vytvárajú aj pekné farby.“
O tom, že je synestetik, sa dozvedel až v pätnástich rokoch od svojej učiteľky kontrabasu. Tá sa náhodou poznala s profesorom, ktorý tento jav skúmal. Podľa Mareka Žabku nie je neobvyklé, keď je v ročníku na hudobnej vede na FFUK aspoň jeden synestetik, ale podotýka, že je to tým, že medzi hudobníkmi a ľuďmi bytostne sa zaujímajúcimi o hudbu je synestézia rozšírenejšia ako v iných skupinách obyvateľstva.
Medený folklór
Svoju synestéziu si hudobníčka Alžbeta Lukáčová začala uvedomovať až v posledných ročníkoch na gymnáziu. Spočiatku si myslela, že ide o nejaké asociácie z detstva. Lukáčová vidí farby tónov a podobne ako Oskar Lehotský aj tóninu a farbu jedál. „Napríklad keď jem cestoviny, počujem E dur, ktoré je príkro červené.“ Aj Alžbeta rozlišuje durové a molové tóniny – tie durové sú ostro ohraničené a molové zasa tlmenejšie. „Prichádza k rôznym posunom, napríklad keď hrám na viole, vidím cimbalové farby. Ja hrám hlavne folklór a ten má vo všeobecnosti medenú farbu.“
Lukáčová so svojím iným vnímaním nemá žiadne problémy. „Nikdy som sa tým bližšie nezaoberala a beriem to ako normálnu súčasť svojho života. A vlastne jeden problém – C dur je pre mnohých optimistický, je to vlastne základná tónina, ale ja ho vidím ako čisto čierny.“
Stručne o synestézii
Slávni synestetici
Autor: Marián Jaslovský /VÍKEND
