logo
Sme.sk | Primar.sk | Gastroenterológia | Pečeň je najväčší "mierotvorca"

Pečeň je veľmi dôležitým orgánom v našom tele a okrem toho, že plní životne dôležitú úlohu, podobne ako srdce, symbolizuje aj výnimočné ľudské vlastnosti. A vedeli to už aj naši dávni predkovia.

Pripomeňme si hoci mytologického hrdinu antických bájí Promethea, ktorý sa vzoprel bohom, a tí ho potrestali tým, že ho prikovali ku skale, pričom mu nenásytný orol chodil denne trhať kusy pečene, ktorá zakaždým dorástla. V niektorých krajinách sa s týmto orgánom spája viacero úsloví. Pre Talianov je pečeň symbolom odvahy a fyzickej sily, v našich končinách sa zasa napríklad o ľuďoch holdujúcich nezáväznému sexu zvykne hovoriť, že majú bielu pečienku. V antickom Ríme využívali zvieraciu pečeň ako zdroj veštieb, čítali z nej budúcnosť. Starovekí Gréci považovali pečeň za unikátny orgán, schopný regenerácie. Pravda je, že bez pečene by sme nemohli žiť. O jej úlohe v organizme, ale aj ochoreniach, ktoré tento životne dôležitý orgán ohrozujú, sme sa rozprávali s gastroenterológom - hepatológom MUDr. Mariánom Oltmanom, PhD. z Gastroenterologicko-hepatologického centra THALION v Bratislave.

Pečeň je unikátny orgán a relatívne nedávno bola objavená aj jej funkcia v rámci imunitného systému. V čom táto funkcia spočíva?

Nemožno povedať, že nedávno, skôr postupne pribúdajú poznatky, Zistilo sa, že množstvo buniek, ktoré tvoria pečeň, okrem tých, o ktorých sa myslelo, že sú len bariérové alebo mechanické, majú vysoko sofistikované imunologické funkcie. Pečeň je vradená medzi tráviaci a vnútorný systém. S vonkajším prostredím sa stýkame prostredníctvom čreva, ktoré má plochu 250 - 300 metrov štvorcových. Za celý život zjeme niekoľko vagónov rôznych potravín, v ktorých sú, samozrejme, aj rôzne antigény, proteíny - látky, potencionálne schopné vyvolať imunitnú reakciu v podobe nejakej alergie. A črevný slizničný imunitný systém spolu s pečeňou sú najväčší „mierotvorcovia" v organizme. Znamená to, že skôr majú za úlohu potláčať nežiaduce imunitné reakcie v podobe alergií a pod., pretože inak hneď, ako sa narodíme, po dvoch - troch dňoch, ako začneme prijímať potravu, by sme mohli zomrieť na nejakú veľmi silnú imunitnú alergickú reakciu, ktorá by nás vlastne mala chrániť. Pečeňou prechádza krv so všetkými nutričnými - výživovými látkami, ktoré sa v nej buď ukladajú, alebo sa menia na také, ktoré sú prospešné. Pečeň funguje takisto opačným smerom, prebiehajú tu rôzne detoxikačné procesy a rôzne metabolické procesy v zmysle zmeny rôznych molekúl. My sme vlastne jeden veľký bazén - 80-kilový chlap má v sebe možno 60 litrov vody, čo znamená, že telo pracuje na báze vo vode rozpustných molekúl. Mnohé molekuly, ktoré prijímame, nie sú vo vode rozpustné a práve pečeň ich mení na také, aby boli vo vode rozpustné. Okrem spomenutej imunologickej funkcie má pečeň ešte ďalšie, pre život nevyhnutné funkcie ako napríklad metabolickú, má ústredné postavenie aj v metabolizme cukru - jeho „odkladanie" spolu s inými mechanizmami, udržiavanie jeho stálej hladiny a pod.. V pečeni prebieha tvorba množstva zrážanlivých faktorov krvi a v neposlednom rade je to jej detoxikačná funkcia, a tým v podstate aj biotransformačná. Tento terminus technicus znamená, že látky sa menia na rozpustné vo vode. Okrem toho je pečeň rodiskom, popraviskom aj hrobom množstva imunologických buniek. Doslova, a to z celého tela. To je jedna z hlavných príčin, prečo môžeme pečeň nazývať mierotvorcom.

M.Oltman01.jpg

Gastroenterológ - hepatológ MUDr. Marián Oltman, PhD.

Pečeň ohrozujú rôzne ochorenia - vírusové, autoimunitné... Čo je najčastejšou hrozbou?

Najčastejšie je pečeň terčom tzv. xenobiotík, sú to molekuly, ktoré sa voľné v prírode nevyskytujú - rôzne toxíny, lieky, „éčka", dochucovadlá a prísady v potravinách, ktoré u niekoho môžu pôsobiť priamo toxicky, ale u niekoho idiosynkreticky. Znamená to, že tento škodlivý efekt nie je závislý od dávky, ale až genetickým riadením metabolizmu a imunitného systému sa začne správať nebezpečne. To je najčastejšia príčina poškodzovania pečene a sem patrí aj alkohol. Na druhom mieste sú poškodenia pečene indukované - navodené vírusmi - to je známa „abeceda" hepatitíd ABCDE. Nasledujú autoimunitne podmienené poškodenia pečene, či už iba pečeňových buniek - autoimunitná hepatitída, ďalej primárna biliárna cirhóza - PBC alebo primárna sklerotizujúca cholangitída - PSC, a potom je tu skupina metabolicky podmienených poškodení pečene. Sem radíme hereditárnu hemochromatózu, ktorá je navodená poruchou metabolizmu železa a jeho nadmerným ukladaním v rôznych orgánoch, a potom ochorenie s podobným mechanizmom poškodzovania pečene meďou - tzv. Wilsonova choroba. Nad týmto všetkým stojí tzv. steatóza - stukovatenie pečene. Nemôžeme o nej hovoriť ako o jednej chorobnej jednotke, skôr je to tzv. syndróm. Mohli by sme povedať, že je to jedna z možných tvári poškodzovania pečene, spustených inými príčinami (napr. tými, ktoré sú spomenuté vyššie).

Stukovatenie pečene u časti ľudí môže prejsť do horšieho stavu - zápalu, čiže do hepatitídy. Vtedy hovoríme o steatohepatitíde (NASH) - nonalkoholovej steatohepatitíde. Táto je asi najčastejším poškodením pečene vôbec. V prípade, že dlho trvá, môže viesť až ku vzniku cirhózy. Príčiny môžu byť primárne a sekundárne. Mnohé z príčin, ktoré sme spomínali, môžu ísť aj pod obrazom tohto ochorenia (NASH). Najčastejšou príčinou NASH je však náš súčasný životný štýl, čiže prejedanie sa, nedostatok fyzickej aktivity a pod. Všetci vieme, že vysoký tlak, cukrovka, inzulínová rezistencia, to všetko sú veci, ktoré sa môžu prejaviť na pečeni. Z neodhalených príčin cirhózy je napríklad v Amerike NASH prakticky na prvom mieste.

Čo si možno predstaviť pod vaskulárne podmienenými ochoreniami pečene?

Môžu mať rôzne prejavy. Pečeň má dva prívody krvi - jeden z tráviaceho traktu - je to vrátnicová alebo portálna žila, potom má pečeň takisto, ako aj všetky ostatné orgány, tepenný - arteriálny systém, ktorý privádza okysličovanú krv. Tá ide do pečene, a potom z pečene, tak ako z každého iného orgánu, vychádza žilový systém. Všetky tieto tri vaskulárne súčasti môžu byť nejakým spôsobom postihnuté. Veľmi často býva postihnutá vrátnicová žila tým, že sa upchá, strombotizuje, vznikne tam krvná zrazenina. To, ako rýchlo zrazenina vzniká, podmieňuje klinický obraz. Takisto môže vzniknúť upchatie pečeňových žíl, ktoré vedú krv von z pečene - je to tzv. Budd-Chiariho syndróm. Ak je na nižšej úrovni, hovoríme o venookluzívnej chorobe. Tieto upchatia môžu byť navodené tým, že mnoho ľudí má vrodenú náchylnosť na zvýšenú tvorbu krvných zrazenín - vtedy hovoríme o trombofílnom stave. Býva to problém najmä u mladých žien v prípade užívania antikoncepcie, alebo ak otehotnejú. Ochorenie sa môže demaskovať v takej podobe, že im trombotizujú vaskulárne súčasti pečene a tam niekde sú schované aj príčiny toho, že tieto ženy častejšie v prvých mesiacoch potratia. Všetko je navodené tým, že v mikroriečisku placenty je tiež veľa mikroštrukturálnych vaskulárnych architektonicky usporiadaných súčastí, a ak sa upchávajú, vyvíjajúci sa plod nedostane výživu a odumrie. Trombofílne stavy môžu byť aj získané, môžu ich navodiť napríklad určité ochorenia - niektoré leukémie, lymfómy, hemoglobinúrie, ale môžu ich spôsobovať aj niektoré chemikálie. Nebezpečné sú napríklad aj rôzne „čajíčky" - na lásku, na chudnutie, na šťastie a podobné, lebo obsahujú rôzne prírodné chemické látky, ktoré u  náchylných ľudí môžu navodiť spomínané problémy.

Ľudia si naozaj často neuvedomujú, že ak aj ide o bylinky, tak ich rozhodne nemožno užívať v neobmedzenom množstve...

Nielen bylinky, čokoľvek. Problém je v tom, že napríklad pri týchto čajových zmesiach sa nerobia klinické skúšky, tak ako na iné liečivá a jednoducho sa nedá povedať, v akých percentách a aké nežiaduce účinky môžu vyvolať. Je to naozaj otázka genetického šťastia. Ak máme dobrú výbavu riadenia metabolizmu ako takého a aj imunitnej reaktivity, tak podľa toho sú náchylnosti na takéto komplikácie buď vyššie alebo nižšie. Ja tomu občas hovorím, že pečeň môže byť hysterická. Predstavte si, že idete v autobuse, niekto je nahnevaný, naštvaný, frustrovaný a ktosi do neho drgne. Taký človek má chuť aj vylepiť facku. Ak je však v pokoji a nemá žiadny problém, potom tak prudko nereaguje. Takisto aj pečeň. Je to dané jednak imunologickou reaktivitou a genetickou výbavou, čiže tým, čo nám dali rodičia do vienka, ale aj tým, že už môže existovať nejaká príčina, ktorá pečeň poškodzuje, senzibilizuje a dostáva ju do hysterického stavu. Napríklad ak ľudia, ktorí majú nealkoholovú steatohepatitídu zjedia alebo vypijú nejakú chemickú látku, alebo vypijú nejaký „čajík", výsledkom môže byť to, že ich pečeň zareaguje tak, ako by v normálnom zdravom štádiu nereagovala. Pečeň si naozaj pamätá, ako hovorieva prof. doc. MUDr. Štefan Hrušovský, CSc., čo s ňou človek celý život robí. Pokiaľ ju príliš preťažuje a robí jej zle, tak v situáciách, keď príde atakujúca noxa, môže pečeň zareagovať jednoducho tak, že povie: „tak čau, ja končím!" Tým pádom končíme aj my, lebo bez pečienky existovať nemôžeme. Zatiaľ nemáme náhradu...

 

fagotfood01.jpg

Za celý život zjeme niekoľko vagónov rôznych potravín. Obsahujú aj rôzne antigény, proteíny - látky, potencionálne schopné vyvolať imunitnú reakciu v podobe nejakej alergie.

K najzávažnejším ochoreniam pečene patrí aj hepatocelulárny karcinóm.

Zápal pečene má svoje štádiá - akútne a chronické. Väčšina chorôb sa končí tak, že sa vyvinie akútne štádium a človek sa obvykle vylieči bez toho, aby niečo zistil. Zdá sa, že mnohé bežné virózy ako chrípky alebo nádchy môžu určitým spôsobom tiež atakovať pečeň. Keď sa urobia pečeňové testy v týchto štádiách, často sa zistí, že sú hodnoty zvýšené, ale keď viróza alebo chrípka odoznie, tak sa upravia. Niektoré stavy však môžu viesť k chronickému zápalu. Najčastejšie sú to vírusy B a C hepatitídy, potom nekorigovaná nealkoholová steatohepatitída, nekorigované prijímanie liekov, ktoré robia človeku zle, a potom autoimunitne podmienené choroby, kde príčinu nepoznáme, takže ju ani nevieme odstrániť. Vtedy len tlmíme zvýšenú autoagresiu imunitného systému proti vlastnej štruktúre v tele tým, že podávame lieky, ktoré túto aktivitu potláčajú. Spomeňme ešte hemochromatózu, Wilsonovu chorobu, ktoré keď sa neliečia, tak sú takisto trvalo prítomné a vedú k poškodzovaniu pečene. Chronická hepatitída sa po rokoch môže skončiť cirhózou - stvrdnutím pečene. Je to najvyššie štádium najvyššieho zjazvovatenia pečene, ktoré má neblahé následky. Keď si predstavíme, že všetka krv z tráviaceho systému ide cez pečeň, a tam keď sa zjazvovatením mení architektúra, tak sa mení aj architektúra vaskulatúry. Krv tak nemôže prechádzať tak voľne ako za normálneho stavu, a potom si hľadá obchádzky, pretože kolobeh musí byť udržaný. Potom si hľadá cestu napríklad cez pažerákové žily, kde môžu vznikať varixy, ktoré môžu krvácať, čo je komplikácia cirhózy. Ďalšou komplikácou cirhózy je, že sa začne tvoriť tekutina do brucha, ďalej krv, ktorá obchádza pečeň, nemusí byť detoxikovaná, a tak sa môže objaviť hepatálna encefalopatia, ktorá môže mať rôzny stupeň. Najvyšším stupňom je pečeňová kóma. Samozrejme, zlyhať môže aj zdravá pečeň, ktorá sa dostane do ťažkého akútneho zápalu. Zlyhanie pečene je teda konečné štádium pečeňového ochorenia, keď človek zomiera. Samozrejme, cirhóza je nepríjemná aj z toho hľadiska, že je exkluzívnym terénom práve pre vznik hepatocelulárneho karcinómu, čiže primárneho nádoru pečene z pečeňových buniek. Najmä vírusy B a C hepatitídy sú popisované ako významný perpetuačný a adiktívny faktor na rýchlejší vývoj hepatocelulárneho karcinómu.

Takže nielen cirhóza, ale aj vírusové hepatitídy sa môžu podieľať na vzniku rakoviny pečene.

Áno. Žiaľ u B a možno aj C hepatitídy sa ukazuje, že aj tam, kde nie je cirhóza, môžu v určitých percentách vyvolať vznik nádoru, čo je výnimka z pravidla, že len v cirhotickom teréne sa vyskytuje nádor. V rámci toxických poškodení pečene musíme spomenúť veľkú skupinu húb, najmä muchotrávku zelenú. Táto skupina húb obsahuje toxíny, ktoré dokážu pečeň úplne zničiť - dochádza k zlyhaniu pečene z akútneho štádia. Odlišujeme teda dva druhy zlyhania pečene: akútne a akútne zhoršenie chronického stavu. Máme rôzne liečebné možnosti a jednou je transplantácia pečene. U cirhotikov odlišujeme tri štádiá - A, B, C - každé má iné parametre, podľa ktorých sa pacient zaklasifikuje. Ak je pacient v štádiu B, mali by sme ho, pokiaľ nie sú iné kontraindikácie, poslať na transplantáciu pečene, ktorá sa na Slovenku vykonáva na dvoch miestach - v Bratislave a Banskej Bystrici.

Pečeň je jeden z orgánov, ktoré sa dajú transplantovať a aj v tomto smere má unikátne vlastnosti. V čom spočívajú?

Dajú sa, samozrejme, transplantovať aj iné orgány, ale pečeň má unikátne vlastnosti - stačí zhoda krvných skupín, nie je potrebná zhoda HLA antigénov. Sú to antigény, ktoré by sme mohli označiť ako akýsi čiarový kód každej bunky, podľa ktorého imunitný systém a jeho „dozorcovia" - lymfocyty, poddruh bielych krviniek, putujú po celom organizme, a tam, kde je HLA - náš vlastný unikátny čiarový kód prítomný, nechajú bunku na pokoji. Kde je iný alebo zmenený čiarový kód - napríklad nádorová bunka má tento kód iný, alebo tam, kde je nejaká infekcia, napríklad vírus, tak takú bunku majú tendenciu zničiť. Tým nás chránia, aby sme sa po prvých dvoch dňoch narodenia nerozsypali. Jediné bunky, ktoré nemajú HLA antigény sú červené krvinky. V prípade pečene nemusí byť HLA zhoda príjemcu a darcu tak, ako pri srdci, obličkách alebo iných orgánových transplantáciách. Darcovská pečeň môže okrem svojich HLA antigénov „vysvietiť" aj HLA antigény prijímateľa, takže vzniká tzv. mozaicizmus, čo je veľmi výhodné, lebo imunitný systém sa vzhľadom na HLA antigény snaží všetko, čo je cudzie, dať preč. To je vlastne proces odhojovania a na jednej strane super mechanizmus, ktorých nás chráni, v prípade transplantácie však veľmi nevýhodná reakcia hostiteľského organizmu.

Pečeň ohrozujú aj geneticky podmienené ochorenia, napríklad Gilbertov syndróm...

Existuje skupina poškodení v dôsledku geneticky podmienených chorôb metabolizmu bilirubínu, čo je žlčové farbivo - metabolický produkt z hemoglobínu čiže z červených krviniek. Hemoglobín je cyklická štruktúra, v jej strede sa nachádza železo, ktoré nosí kyslík, a keď sa erytrocyty musia rozpadnúť - ich polčas rozpadu je asi 120 dní, tak sa reťaz hemoglobínu roztvorí a železo sa vracia späť do kostnej drene, kde sa podieľa na tvorbe nových červených krviniek. Roztvorený reťazec ide do pečene a je nerozpustný vo vode. Musí sa však zmeniť tak, aby bol vo vode rozpustný. Preto sa naviaže na albumín, vojde do pečene, kde sa zmení jeho štruktúra tak, že je vo vode rozpustný a odchádza do stolice. Tú sfarbuje oxidáciou a činnosťou baktérií, preto sa nie náhodou pri vyšetreniach pýtame aj na farbu stolice, jej normálna farba je veľmi dôležitým znakom zdravia. U niektorých ľudí s geneticky podmienenými chorobami metabolizmu bilirubínu pozorujeme poruchy vychytávacích a spracovávateľských enzýmov v pečeňových bunkách. Tie menia bilirubín na rozpustný vo vode, čiže ho konjugujú. To sa môže prejavovať tým, že sa v nedostatočnej miere vychytáva, a v dôsledku toho má človek napríklad skléry - očné bielka alebo sliznice. sfarbené do žlta Väčšina z týchto chorôb neohrozuje ani neskracuje život pacienta. Ak však príde väčšia psychická alebo fyzická záťaž ako sú stresy, hladovanie a pod., tak sa môže hladina vystupňovať a človek ožltne. Ešte existuje veľká skupina geneticky podmienených enzymopatií - chorôb rôznych enzymatických sústav v bunkách, ale to sú choroby detského a útleho veku a väčšina je podchytená pediatrami, ktorí sa tým zaoberajú. V minulosti to boli väčšinou fatálne prebiehajúce choroby, dnes už niektoré dokážeme pekne regulovať a substitúciou chýbajúceho enzýmu vlastne umožniť takému človeku normálne žiť.

V akej miere súvisia ochorenia pečene s inými ochoreniami?

To existuje v celej medicíne a v každom orgánovom systéme. Primárne poškodenie pečene a jeho negatívne dopady na ostatné orgány a opačne - poškodenie iných orgánových systémov a dopad na pečeň. Častá je asociácia zápalu čreva a poškodenia pečene, potom asociácia rôznych reumatických ochorení a poškodení pečene, ochorenia štítnej žľazy a porucha pečene, cukrovka, porucha metabolizmu lipidov, cholesterolu a pečeň, obezita a pečeň... Je to široká škála. Takisto aj tehotenstvo môže mať vážne negatívne dopady na pečeň a opačne. Kombinácií je veľa.

Ktoré ochorenia pečene sa najčastejšie vyskytujú u Slovákov?

Steatóza pečene a s tým súvisiaca steatohepatitída, ďalej je to alkoholová choroba pečene, a potom vírusy.

Á propos vírusy - teraz je obdobie chrípkových epidémií a diskusií o možnej prevencii - očkovaní. Aj očkovanie proti hepatitíde je súčasť prevencie, avšak nie pre všetky typy hepatitíd existujú vakcíny...

Očkuje sa proti tzv. primárnym hepatotropným vírusom - čiže vírusom, ktoré majú zvýšenú náchylnosť množiť sa v danom tkanive, v prípade týchto vírusov je to pečeňová bunka. Každý vírus musí vniknúť do hostiteľa - živej bunky, takže má kľúč od živej bunky. Hepatitídy A, B, C, D, E majú kľúč k hepatocitom, otvoria si, idú dnu, tam sa pomnožia a vyjdú von. Existuje očkovanie iba proti A a B hepatitíde, účinné očkovanie znamená, že 96 % ľudí si vytvorí protilátky po očkovaní, ale 4 % populácie nie. Čiže napriek očkovaniu nie sú všetci chránení, nejde teda o stopercentnú ochranu. Je to zasa otázka genetiky a regulácie imunitnej odpovede. Ak sa človek nechá zaočkovať proti B hepatitíde, je chránený aj proti D hepatitíde. Tento vírus je schopný množiť sa iba v prítomnosti B infekcie. Čiže dvomi očkovaniami sme chránení proti trom typom hepatitídy, proti E hepatitíde očkovanie neexistuje. Je to však vírus, ktorý sa prenáša aj navodzuje chorobu podobným spôsobom, ako v prípade A hepatitídy, čiže nikdy neprechádza do chronicity. Prejavuje sa ožltnutím a  gastroenterologickými príznakmi - hnačkami, teplotami, tlakmi, nechutenstvom, potom nasleduje ožltnutie a rekonvalescencia. Proti C hepatitíde taktiež ešte neexistuje očkovacia látka, a tak skoro zrejme ani nebude. Je to veľký problém, pretože tento vírus veľmi mutuje. To znamená, že ak prenikne nejaká infekcia - mikroorganizmická noxa do nášho organizmu, bunky nášho imunitného systému to spracujú tak, ako keby mnikroorganizmus „odfotili", vezmú jeho rozhodujúce časti - tzv. antigénne epitopy, ktoré potom rozhádžu T-lymfocytom, ktoré ich hľadajú v HLA antigénoch infikovaných bunkách. Vírus C hepatitídy teda svoje rozhodujúce obrazce veľmi rýchlo mení, a tak keď prídu ich „fotografie", obrazce sú dávno zmenené, takže imunitný systém ich nevie nájsť. Na tom je založená urgencia liečiť C hepatitídu čo najskôr, ako ju zistíme. Súčasťou liečby sú virostatiká, a keď zastavíme množenie vírusu, zastavíme tým aj jeho možnosť meniť svoje rozhodujúce imunodominantné epitopy, a tým pádom dávame šancu, že imunitný systém sa s tým vie vysporiadať.

Myslím, že typickou krajinou, z ktorej si môžeme importovať práve B hepatitídu je Egypt, ktorý je častou destináciou aj v zimných mesiacoch, takže o to viac treba zdôrazniť potrebu očkovania...

Nielen Egypt, ale aj južná Ázia. Ak by som mal poradiť každému, určite sa pred návštevou takejto krajiny treba nechať zaočkovať. Teraz je tu opozícia voči očkovaniu kvôli tomu, že niektorí ľudia, rodičia publikovali prípady, keď sa po očkovaní objavili vážne ťažkosti. Treba povedať, že táto súvislosť je možná, ale, žiaľbohu, týka sa ľudí, ktorí by zrejme vážnu chorobu aj tak dostali v priebehu života a to po prekonaní inej vážnej infekcie. Očkovanie je jednoducho antigénna záťaž, akurát rozhodujúce imunodominantné antigény dáme do tela my, bez toho, aby dokázali vyvolať infekciu. Čiže antigenicita je zachovaná, infekciozita nulová. To znamená, že u týchto ľudí, ktorí majú náchylnosť na vážne komplikácie, ide často o spustenie autoimunitných ochorení, ako je cukrovka typ 1, Guillain Barré syndróm, polyneuritída, skleróza multiplex a pod. To všetko sú autoimunitné choroby, ktoré by sa u takého človeka pokojne mohli demaskovať aj v priebehu ďalšieho života. Našťastie, týchto prípadov nie je veľa, a ak sa to stane, je to nepredvídateľné. Samozrejme, môžeme sa orientovať rodinnou záťažou. Ak sa v rodine vyskytujú takéto choroby, je namieste zvýšená opatrnosť a vždy je to na individuálnom posúdení daného stavu. Určité riziko však prináša so sebou všetko. Aj ráno, keď vstaneme, môžeme sa pošmyknúť a rozbiť si hlavu...

Vráťme sa ešte k hepatitíde A. Závažnosť jej priebehu sa vraj stupňuje s vekom...

Súvisí to so zrelosťou imunitného systému. Čím je imunitný systém zrelší, tým tvrdší býva stret s vírusom, pretože imunitná odpoveď je rozhodnejšia. To znamená, že aj poškodenie pečene môže byť rozsiahlejšie, a aj býva. U detí do 12 - 14 rokov je priebeh naozaj ľahší ako u mladých dospelých a aj starších pacientov. Opäť je najvhodnejšie nechať sa zaočkovať. Nepríjemnou črtou hepatitídy A je, že asi 4 % akútnych infekcií môžu prebiehať fulminantne, čiže hyperrýchlo. To je vlastne ten prípad, že môžu vyvolať akútne zlyhanie pečene. Z plného zdravia cez zápal a v priebehu dvoch - troch týždňov môže človek umrieť.

Tam už nepomôže nič? Ani transplantácia?

Ak ide o infekčnú hepatitídu, tak je to veľký problém. Sú akútne zlyhania pečene navodené napríklad autoimunitnou hepatitídou alebo liekmi, Wilsonovou chorobou či pri amanite... Tam áno.

Ako dlho môže byť človek asymptomatickým nosičom vírusu hepatitídy?

Na začiatku som spomínal, že tieto vírusy nie sú cytopatické, čiže vojdú do pečeňovej bunky a nepoškodia ju. Keď vyjdú von a imunitný systém ich rozpozná, tak spustí ničenie infikovaných buniek - čiže zápal pečene. Asymptomatický nosič je človek, u ktorého imunitný systém toleruje prítomnosť vírusu a nebojuje proti nemu. Tento stav môže byť prítomný aj celý život. Väčšina asymptomatických nosičov získala infekciu v útlom veku, keď je imunitný systém ešte nezrelý. Zo 100 % infikovaných novorodencov až 95 % ide do chronickej infekcie a stanú sa asymptomatickými nosičmi, kým u dospelých je to len 7 - 7,5 %. Zvyšní cez akútnu hepatitídu ožltnú a vyliečia sa.

Príznaky sa nemusia prejaviť ani za celý život, takže diagnostikovanie je zrejme problematické...

Je to otázka náhody - keď sa napríklad v rámci iných chorôb robia interné predoperačné vyšetrenia, vyšetrenia pri zmene zamestnania, pri gravidite, v prípade úrazu - vtedy sa náhodou zistí, že pacient má HBs antigén alebo hepatitídu C. V podstate rozumní obvodní lekári alebo lekári, ktorí prichádzajú do styku s takýmito ľuďmi, v rámci anamnézy predchorobia môžu zistiť prítomnosť rizikových faktorov. Pri B, C a D hepatitíde dochádza k prenosu krvou, krvnými derivátmi, pichnutím sa, dialýzou, teda všade tam, kde dochádza k otvoreniu vaskulatúry infikovaného, ktorý tak môže rozosievať vírus. Vírus B hepatitídy je 1000-krát infekčnejší ako vírus AIDS, ale hepatitída C je menej infekčná ako HIV. Takže je oveľa vyššie riziko nákazy B ako C hepatitídou, čo je, našťastie, dobre.

Ak teda lekár zistí, že som asymptomatický nosič, ako by mal postupovať?

Ešte sa vrátim k tomu, ako postupovať, ak rozumní obvodní lekári zistia nejaké rizikové faktory, alebo ak sa niekto sťažuje, že je veľmi unavený - únavový syndróm je veľmi nešpecifickým prejavom. Avšak typickým znakom C hepatitídy je, že spôsobuje ťažký únavový syndróm, ktorý robí človeka až sociálne neschopným. Aj u asymptomatických nosičov - už som to spomínal, v prípade B hepatitídy môže vzniknúť hepatocelulárny karcinóm a naviac väčšina z nich je aj infekčných, čiže vírus sa množí. Takíto ľudia by mali byť niekde dispenzarizovaní, sledovaní, u hepatológov, infektológov, gastroenterológov alebo aj iných „lógov", ktorí sa venujú tejto problematike, lebo už z toho, čo sme hovorili, je dosť zložité sa v tom orientovať a tí ľudia si zaslúžia, aby chodili tam, kde nejakým spôsobom vedia ich stav manažovať. Na Slovensku máme centrá pre liečbu a diagnostiku vírusových hepatitíd, ale tam väčšinou pracujú hepatológovia, ktorí sa venujú aj iným pečeňovým ochoreniam. Sú to prirodzené centrá, kde nakoniec končia aj bezpríznakoví, asymptomatickí nosiči a kde sú dlhodobo sledovaní.

Je pravda, že aj žltačkové epidémie sa, podobne ako chrípka, cyklicky opakujú?

Žltačka má iné správanie sa prenosu u malých detí a iné u dospelých. Všetko súvisí so socio-ekonomickým statusom danej populácie. Samozrejme, čím je tento status horší, a takisto aj hygienické návyky, tým je vyššie riziko prepuknutia lokálnych epidémií. V novinách, televízii často čítame a počúvame, že v miestach, kde je zlý hygienický štandard, môže epidémia v podstate vzniknúť hocikedy. Avšak v populácii, kde sa dodržiavajú štandardné hygienické normy sa epidémie objavujú najmä na jeseň, pretože sa znova vytvárajú kolektívy v škôlkach či školách. Často sa v tomto období končí napríklad inkubačná doba A hepatitídy, ktorú si možno priniesť trebárs z Egypta alebo ázijských krajín. Infekcia cyklicky postihuje celú populáciu a v určitých časoch sa objavujú vždy väčšie epidémie A hepatitídy.

Jednou z možností prenosu hepatitídy B je aj perinatálny prenos z matky na dieťa pri pôrode. Je napríklad aj dojčenie rizikovým faktorom?

Za normálnych okolností, keď je fetoplacentárna jednotka v poriadku, nie je postihnutá žiadnou komplikáciou - chorobou, čiže ide o normálnu fyziologickú graviditu, tak vírus nie je schopný prejsť do dieťaťa. Väčšina infekcií, až 99 %, vzniká pri narodení, takže takéto matky by mali rodiť v centrách, klinikách, ktoré majú takéto skúsenosti. Dnes sa všetci novorodenci očkujú proti B hepatitíde, ale novorodencom HBV pozitívnych matiek sa podáva aj gamaglobulín, špecifická protilátka. V týchto prípadoch, ako aj v prípade C hepatitídy sú nevyhnutné špeciálne protiepidemiologické, protiinfekčné opatrenia, aby nedošlo k styku novorodenca s krvou matky, čo je síce ťažké zabezpečiť, ale šikovné tímy to dokážu. Voľakedy prevládal názor, že ak je matka infikovaná C hepatitídou, je lepšie priviesť dieťa na svet cisárskym rezom, ale neodporúča sa to, nerobí sa to. Odporúča sa dieťa porodiť prirodzenou cestou. Za rizikový faktor nie je považované ani dojčenie.

Ako prevencia sa odporúča očkovanie, zdravá životospráva. Čo by ste ešte zdôraznili?

Pozitívne myslenie. Má zmysel chodiť na preventívne prehliadky vrátane odberov na tieto vírusy. Vrátane zdravého životného štýlu. Nikto z nás nie je svätý, takže k poruchám určite dochádza, veľmi dôležité je, aby sa človek neprestal hýbať. Geneticky sme totiž uspôsobení ako „lovci mamutov" - naši prapredkovia sa raz za mesiac najedli, potom hladovali, boli skôr vegetariáni... Dnes si „mamuta" môžeme kúpiť v hypermarkete non stop 24 hodín denne, čo aj množstvo ľudí využíva a pripočítajte si k tomu stresy, ktoré denne zažívame... Aby sme si stres vybili v nejakej fyzickej činnosti v mnohých prípadoch odpadá, a to všetko má negatívny vplyv aj na metabolizmus, aj na imunitný systém. Protrahované depresie, smútky, pocity beznádeje - to všetko nepriaznivo ovplyvňuje imunitný systém, ktorý stráca svoju výkonnosť. Objektívne merania ukázali, že vznikajú sekundárne imunodeficity, čiže nedostatočnosti, keď aj imunologický dohľad bdie nad tým, aby naše bunky boli zdravé a aby choré bolo odstránené, čím sa zvyšuje riziko rôznych chorôb. Môžeme mať v sebe rôzne chronické infekcie, o ktorých nevieme, najčastejšie to bývajú rôzne herpetické infekcie. Skoro každý druhý Slovák si myslí, že ich v sebe má. Známe sú skúsenosti, že ak príde stres, menzes, nadmerné slnenie alebo nejaký šok či trauma, vyhadzuje sa herpes, a to je priam dôkaz toho, že imunodohľad sa v prípade takýchto negatívnych udalostí jednoducho znižuje. Tieto vírusy sú dokonca schopné monitorovať hladinu protilátok a v rámci imunodeficitu idú dolu a ukážu sa. Na druhej strane to netreba preháňať, treba k tomu pristupovať rozumným spôsobom. Dôležitý je aj význam antioxidantov. Dôkazom, že fungujú, je napríklad aj víno - je oveľa menej škodlivým alkoholom ako tvrdý alkohol alebo pivo, práve preto, že je z hrozna. Hrozno vo všeobecnosti, nemusí to byť víno, obsahuje obrovské množstvo antioxidantov, ktoré sú schopné dostať sa tam, kam naozaj treba, čiže do buniek. Dnes máme totiž aj rôzne umelé antioxidanty, o ktorých si však nie sme celkom istí, či sa dostávajú na miesto určenia.

Takže opäť známe pravidlo - prírodná forma je zrejme najlepšia...

Asi áno. Aj kvalitná čokoláda, aj všeličo iné je zdrojom antioxidantov. No a pozitívne myslenie a rozum k tomu - myslím, že sedíme na rodokmeňoch tisíce rokov starých, takže geneticky by sme mali byť veľmi zdatní, aby sme dokázali z ohrozenia vykorčuľovať a dožiť sa očakávaného priemerného veku.

foto: Miriam Vojteková

pondelok 21. 12. 2009 15:55 | Miriam Vojteková
© 2009 Petit Press. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ. Spravodajská licencia vyhradená.

Jednou z častých príčin závažného ochorenia pečene - steatohepatitídy, je náš súčasný životný štýl: prejedanie sa a nedostatok pohybu.

Jednou z častých príčin závažného ochorenia pečene - steatohepatitídy, je náš súčasný životný štýl: prejedanie sa a nedostatok pohybu.

Foto: FLICKR.com

najčítanejšie
  • 24h
  • 3dni
  • 7dní