Všade samé sklo, žiadne záclony, žalúzie. Nič neskrývať. To je najnovší trend veľkých firiem aj architektov.
„Cítim sa ako výkladnej skrini.“ Mladá žena vo firemnej rovnošate sedí na prízemí presklenej budovy v centre mesta, ťuká do klávesnice, pozerá na monitor a kútikom oka registruje, čo sa deje na ulici. Ešte si nezvykla na novú kanceláriu, do ktorej vidno ako do výkladu.
„Podchvíľou sa kontrolujem, či sedím spôsobne, netrúfala by som si čistiť si zuby špáradlom či nebodaj vyložiť nohu na stôl ako na prechádzajúcom pracovisku,“ hovorí, ale nesťažuje sa. Verí, že si zvykne. Miestnosť je výborne klimatizovaná, má vynikajúcu pracovnú pozíciu a dobrý plat.
To Zuzana o sto metrov ďalej má skutočné problémy.
„Ak je vonku horúco, takmer celý deň na mňa pečie cez obrovské okenné tabule slnko na hlavu. Je to neznesiteľné. Náš zamestnávateľ to vyriešil tak, že nám dal na okná fólie. Na klimatizáciu vraj nemá dosť peňazí, tak máme ventilátory. Cez fólie však nevidíme, tak musíme celý deň svietiť. Keď sme sa sťažovali, povedali nám, že to je subjektívny problém. Inými slovami, ak sa nám nepáči, nemusíme tu robiť,“ hovorí účtovníčka firmy v centre Bratislavy, ktorej majiteľ je solventný zahraničný investor.
Pravidelne každé dva mesiace je chorá, péenku si vyberie, len ak už naozaj nevládze.
Vedecké štúdie síce už preukázali, že najrôznejšími zdravotnými problémami trpia ľudia najmä vo veľkých presklených budovách, ale zamestnávatelia na to ohľad neberú. Citlivejší ľudia môžu mať z takýchto terárií aj psychické problémy. Je to strata súkromia, každý na vás vidí spredu, odzadu.
Niektorí súcitnejší zamestnávatelia po čase inštalovali do celej presklenej budovy žalúzie a urobili z nej vlastne nepresklenú.
Prečo sa dnes stavia toľko budov s veľkými, neprirodzene vetranými kanceláriami a budovy celé zo skla?
Stavať veľké sklené priestory je pre architektov lákavé a efektné.
Psychológovia dodávajú, že „priehľadná“ stavba má aj iné plus: firma, ktorá v nej sídli, ako by o sebe hovorila - som dôveryhodná, nemám čo skrývať, so všetkým idem na verejnosť, nerobí sa tu nič nekalé.
Ľudia síce majú iný pocit ako psychológovia či architekti, ale väčšinou sa nesťažujú. „Málokto si chce vybudovať povesť hypochondra a notorického sťažovateľa,“ hovorí psychologička Ivana Benešová.
Väčšina ľudí si za „výkladom“ zvykne za niekoľko týždňov či mesiacov, ale sú aj takí, čo musia odísť.
Mnoho ľudí je totiž rado, že vôbec majú kde pracovať. A tak odignorujú či prechodia chrípky, angíny, obličkové koliky, zápaly okostnice, očných spojiviek, ako by sa mali sťažovať na to, že im robí zle klimatizácia, horúčava ako v pekle, málo svetla či niečo také neprebádané, ako je syndróm chorých budov. (uj)
