Svojský charakter vtlačí pôde, na ktorej rastie, pozemnému krytu, ktorý ho sprevádza, i hubám, ktoré dotvárajú lesné spoločenstvo.
Je to 15–25 m vysoký strom s popraskanou borkou a nesúmernou stavbou koruny. Na vetvách sú tŕne listového pôvodu, pevné, drevnaté, kosákovité s ostrým hrotom.
Listy má striedavé, 20–30 cm dlhé, nepárnoperovité, na oboch koncoch zaokrúhlené. Na báze listovej stopky sú dva prílistky, premenené na silné tŕne.
Kvety sú biele, obojpohlavné, zoskupené do bohatých prevísajúcich strapcov. Sladko a intenzívne voňajú a v čase kvitnutia, od konca mája do polovice júna, tvoria „agáčiny“ bohatú pašu pre včely. Tie z agátového nektáru a peľu vytvárajú svetlozlatý med s liečivými účinkami na dýchacie cesty.
Semená dozrievajú v strukoch, ktoré sa na stromoch otvárajú a zostávajú visieť často až do novej jari.
Botanicky sa agát zaraďuje medzi bôbovité rastliny. Je nenáročný, rastie na vlhkých i suchších stanovištiach, obrastá nížinné toky riek a bohatým koreňovým systémom dokáže spevňovať brehy a brániť erózii. Vytvára podzemné poplazy, ktorými sa tiež rozmnožuje, až vznikajú nepreniknuteľné agátové húštiny.
Na koreňoch agátu, ako na koreňoch všetkých príslušníkov tohto druhu, sa vytvárajú hľúzky s baktériami, ktoré viažu vzdušný dusík. Preto je pôda pod agátmi a hrabanka agátových lesov vždy bohatá na dusík. Ako ozdobný strom s tvarovanou korunou často zdobí námestia, okolie kostolov, lemuje cesty, potoky či jazerá. Citlivý je na skoré mrazy a má rád slnko. Na zatienenom stanovišti slabo rastie a takmer nekvitne. Kôra, listy a semená agátu bieleho sú jedovaté, ale kvety sa zbierajú a sušia na liečivé čaje. Húževnaté tvrdé agátové drevo, mimoriadne odolné proti zlomeniu, vyhľadávali vinohradníci na koly k viniču, ktoré boli trvanlivé a silné. Preto sú z vyberaných – rovných a dobre opracovaných častí násady na náradie kvalitnejšie, ako sústružené z krehkých tvrdých drevín ako buk a dub.
ANASTÁZIA GINTEROVÁ
