ILUSTRAČNÉ FOTO – ARCHÍV
Eva je jednou z matiek, ktoré aspoň tisíckrát oľutovali svoje poznámky o veľkom zadku a vytŕčajúcom sa bruchu. Táto 40-ročná štíhla blondína má naozaj dokonalú postavu, len bruško jej troška vytŕča. Sem tam si preto doma pred dcérou vzdychla, ach, čo s tým bruchom. „Netušila som, čo to môže spustiť.“ Len prednedávnom prežila obdobie pekla, keď sa jej dospievajúca dcéra takmer ucvičila a uhladovala k smrti.
„Nikdy ju cvičenie zvlášť nebavilo. Keď vyrástla z detských preliezok, žiaden šport ju nebavil, sedela len nad knihami a čítala. Bola taká macatejšia. Keď mala jedenásť, zrazu sa začala zaujímať o zdravú stravu. Dovtedy by nedbala mať parené buchty a palacinky každý deň na obed. Bola som šťastná, že konečne sa prestane napchávať sladkosťami. Zuzana dokonca začala dbať na to, aby jedla viac ovocia, zeleniny, žiadne vyprážané ani mastné jedlá. To sa mi páčilo. Ale ďalší rok to išlo už do extrémov.“
Začala cvičiť. V knižke pre dievčatá si našla zostavu cvikov na peknú postavu a cvičila. Mama aj otcom boli nadšení, že sa konečne hýbe. „ Vytešovali sme sa, ale Zuzana začala menej jesť a viac cvičiť. Akoby sa stala závislá na cvičení. Keď schudla prvé dve-tri kilá, nič sa nedialo, lebo bola macatá. Ale ona pokračovala ďalej a ďalej.
Stále viac cvičila a stále menej jedla.
Cez prázdniny mala dosť času a tak si naplánovala nesmierne tvrdý cvičebný program na každý deň. Bola to 8 až 10-hodinová tvrdá fyzická aktivita. Robila 500 brušákov denne! Tak veľmi túžila po pevnom brušku. Zuzka robila desiatky klikov, zhybov, visov a ďalšie náročné cviky. Behala hore dolu po schodoch. Všetko totálne naplno.Tri hodiny jazdila na bicykli tak, že si musela žmýkať tričko.
V jednom kuse stála pred zrkadlom, merala si všetky možné obvody a vytešovala sa ako z nej ubúda. Nejedla. Nepomáhali ani prosby, ani vyhrážky.
Chradla nám pred očami a my sme neboli schopní niečo urobiť.
Bolo nám jasné, že jej anorexiu a smrtiacu cvičebnú aktivitu nezvládneme bez pomoci lekára.
Dve návštevy u lekára sa však skončili fiaskom. Dcéra bola taká agresívna, že aj trpezlivá lekárka stratila nervy a povedala, že máme prísť až bude chcieť spolupracovať. Mala som nesmierne výčitky svedomia za to, že som tak často rozprávala o zdravej výžive o vytrčajúcom zadku či bruchu.
Psychologička, ktorú som si vyhľadala ma zbavila pocitu viny a zlyhania. Vysvetlila mi, že základom ochorenia u Zuzany bol jej osobnostný profil, jej úzkostné, depresívne ladenie, perfekcionizmus a mimoriadna inteligencia.
Vysvetlila mi, že naše prosenie, vyhrážanie, kričanie bolo zbytočné. Že to bol gól do vlastnej bránky. Jediná taktika, ktorá na takéto dieťa platí, je ukázať mu že ho máme radi, nekritizovať, nekomentovať.
Paradoxne ju zachránil zase šport. V tom čase sa náhodou dostala na tréning karate, ktorý ju nadchol.
Začala cvičiť, mala úžasnú kondičku, vládala, ale poznámky, že je kosť a koža, ju trocha zaskočili a vrátili do skutočného sveta. Začala cvičiť s rozumom pod vedením skúseného trénera. Zatiaľ sa jej to našťastie darí.
(uj)
