Predovšetkým sa mení pomer krvných plynov, kyslíka a oxidu uhličitého. Pri rôznych stupňoch bezvedomia sprevádzajúcich predsmrtný stav prestáva v určitom okamihu mozog dostávať dostatočné množstvo kyslíka. Na jeho nedostatok je veľmi citlivý orgán v uchu, slimák. Jeho zvýšená aktivita má za následok produkciu rôznych zvukov, predovšetkým zvonenie, šumenie, ale niekedy aj nedefinovateľnú hudbu. V umierajúcom mozgu sa zvyšuje aj obsah oxidu uhličitého v krvi.
Psychiater L. Meduna, ktorý na univerzite v Illinois pred 50 rokmi podával pacientom zmes kyslíka a oxidu uhličitého, vyvolal takto u nich pocit všeobjímajúcej lásky, úplného chápania všetkého, pocity extázy. Väčšie množstvo oxidu uhličitého v krvi spôsobilo napríklad videnie kruhov vťahovaných do trúbky alebo nálevky, tanec jasných farieb, pocit oddelenia vedomia od tela.
Umierajúcemu človeku do mozgu prestanú zvonku prúdiť aj zmyslové informácie a mozog si začne vytvárať vnútorné obrazy. Vznikajú halucinácie. Častý býva pocit vznášania. Takéto zážitky majú ľudia, ktorí boli na čas uväznení v tme a tichu, napríklad pri zavalení v lavíne alebo zemetrasení.
Do mozgovomiechového moku sa našťastie uvoľňujú aj endorfíny. Obmývajú mozgové a miechové bunky, potláčajú bolesť, navodzujú pocity radosti, mieru a pokoja.
Posledným, záverečným aktom života pred smrťou je agónia, ako posledný pokus o zvrátenie procesu zomierania. Vtedy sú zachované len základné životné funkcie: dýchanie, krvný obeh a vedomie bez reakcie na vonkajšie podnety. Túto skutočnosť potvrdzujú tí, ktorí sa z agónie dostali, lebo sluch, ako posledný vnem ostáva zachovaný, a oni intenzívne vnímajú všetko, čo sa okolo nich robí.
MUDr. Stanislav Fabuš z Martina zdôrazňuje príbuzným, ale aj lekárom a personálu, že preto sa pri posteli zomierajúcich treba správať ticho a nanajvýš ohľaduplne, nekomentovať vážnosť stavu a možnosť smrti.
(uj)
