Edison šepkal, že umieranie je krásne, Caruso sa sťažoval, že nemôže nabrať dych, George Washington tvrdil, že umiera ťažko, ale nebojí sa ísť, spisovateľke Virginii Woolfovej sa zase zdalo, že zošalie. Corot veril, že po smrti bude maľovať a Beethoven, že sa mu vráti sluch. Skladateľovi G. Bizetovi bolo pri tom chladno a sladko a básnik J. Keats volal, že nad ním už rozkvitajú kvety. Kráľovná Alžbeta I. sľubovala všetko bohatsvo za ešte jeden okamih života. So smrťou chcel počkať aj Archimedes – kým vyrieši matematický problém. Maria Currie žiadala, aby ju nechali umrieť osamote. Diogénes naopak všetkých vyzýval, aby sa prišli pozrieť, ako umiera. Cisár Vespasianus mal pocit, že sa stáva bohom a spisovateľ Oscar Wilde, že umiera nad pomery. Francois Rabelais označil umieranie za koniec frašky.
(uj)
