Medicína sa stala technickou, chladnou vedou, plnou prístrojov. To priznávajú aj sami lekári.
Podľa štatistík odchádza zo života asi 80 percent ľudí v ústavoch a nemocniciach. Sú ľudia, ktorí sa takmer denne stretávajú s umieraním a smrťou pripravenejší na smrť? Boja sa jej menej ako my ostatní?
MUDr. Ivan Lehotský, internista, 38-ročný: „Klamal by som, keby som tvrdil, že sa nebojím umierania. Som s ním takmer denne konfrontovaný. Beriem do úvahy aj genetické dedičstvo, ktoré je z jednej strany priaznivé, z druhej vetvy nepriaznivé. Je dobré vedieť, na čo zomreli vaši blízki príbuzní – na rakovinu, srdcové choroby či iné, a požiadať lekára o preventívny dohľad. Áno, bojím sa straty schopností, možností, straty životných radostí a priznám sa, že ako radový štátny lekár aj ekonomického prepadu.“
Milica Holeczová, sestrička na detskom internom oddelení, 35-ročná: „Keď si doma túlim svoje deti, ale aj sestrine či celkom cudzie, vždy im podvedome hmatám, či nemajú zväčšené uzliny. To je taká profesionálna deformácia. Ten strach z choroby a možno aj smrti je stále prítomný.“
MUDr. Anton Kováč, hematológ, 50-ročný: „Želaním väčšiny z nás je prirodzená smrť vo vysokom veku. To je tá, ktorej hovoria lahodná, dobrá a príde ako spánok. V živote je však veľmi zriedkavá. Naučil som sa, že prijať smrť znamená aj štatisticky si ju naplánovať, počítať s ňou, nebyť zaskočený. Niekomu sa to môže zdať strašné takto si dopočítavať život, ale záleží, ako ste ladený a čo si z toho vyberiete. Mali by sme sa to naučiť, väčšina ľudí si vlastnú smrť nepripúšťa. V zahraničí už existujú psychoterapeutické skupiny, kde sa ľudia učia starnúť, dokonca aj umierať. Prijímať smrť – to je jedna z dôležitých úloh modernej spoločnosti.“
Ružena Kráková, zdravotná sestra, 67-ročná: „Môj manžel, detský lekár, mi pred dvoma rokmi umieral pred očami a ja som to celé s ním prežívala. Chcel zomrieť doma a nechcel ani morfium proti bolesti. Tvrdil, že už je zmierený, a to je dôležité. Hovoril, že prežil krásny život. Prijal posledné pomazanie, vyspovedal sa. V posledné dni bol taký slabulinký ako dieťa, ani nejedol, len ležal a ja som ho aj 30 ráz za deň obracala. Keď som už nevládala, tak mi len povedal, už to vydrž, Ruženka, tak by som ti želal, aby aj teba mal kto držať za ruku, keď sa pominiem.“ (uj)
