dokáže ako dvojročné batoľa nekonečne dlho opakovať jedinú otázku, komolí slová, zamieňa si ich význam. Nastupuje strata súdnosti a logiky. Nie je schopný vysvetliť podstatu najjednoduchšieho príslovia, priestorová predstavivosť sa blíži k nule, triviálna úloha nakresliť obdĺžnik je nad jeho sily. Stráca sa schopnosť orientovať sa v priestore, postihnutý sa najprv stratí na neznámej ulici, neskôr na ulici, kde býva desiatky rokov, a nakoniec aj vo vlastnom byte, kde márne hľadá aj dvere do záchodu.
Vtedy ho musíte nevyhnutne zbaviť vymožeností a výsad dospelého človeka – vziať mu kľúče od auta, od bytu a starať sa oňho 24 hodín denne.
Na rozdiel od cievnej demencie, spôsobenej mozgovými infarktmi, je však táto choroba k postihnutým neskôr vlastne milosrdná. Chorí totiž stratia svoju osobnosť natoľko, že si postihnutie prestanú uvedomovať a trápiť sa preň. Je im jedno, či prídu do divadla v džogingovom úbore, že sa pomočia, že žehličku odložia do chladničky, neprežívajú už ani lásku k svojej manželke, deťom, nespoznávajú ich, necítia radosť z prvého kroku vnúčaťa či pravnúčaťa.
Napriek tomu však vnímajú, či sa o nich okolie dobre stará a či sú k nim ľudia vľúdni.
(uj)
