Som dobrý rodič? Venujem svojmu synovi, dcére dosť času? Robím všetko tak, ako by malo byť? Ak máte máte výčitky svedomia alebo pocit, že niečo nie je celkom v poriadku, len neviete čo, vyskúšajte to, čo robia odborníci na duše.
Ak príde dieťa k psychológovi, veľmi často si má vziať papier a ceruzku a nakresliť svoju rodinu v nejakej typickej situácii. Pri čítaní takéhoto rodinného protrétu totiž odborník často zistí viac ako ďalekosiahlym vypytovaním sa a sondovaním v najbližšom okolí.
Metóda, ktorú s obľubou používajú psychoterapeuti, sa dá s istou rezervou použiť aj v domácom prostredí.
Kto a prečo doma chýba?
Aby mal obrázok naozaj istú výpovednú hodnotu, malo by ho maľovať dieťa medzi šiestym a dvanástym rokom. Mladšie deti zvyčajne deformujú realitu kvôli svojej kresliarskej nevyspelosti, staršie deti sú zase naopak veľmi kritické k svojim výkonom, tak radšej maľujú to, čo vedia a nie to, čo cítia.
Dieťa by malo kresliť na formát A4, obyčajnou ceruzkou, pretože farby dieťa rozptyľujú. Úloha znie: Namaľuj našu rodinu. V ideálnom prípade by na obrázku mali byť všetci členovia rodiny. Zabudnutie na niektorého člena býva takmer vždy zámerné.
Psychológ Pavel Říčan v publikácii Detská klinická psychológia vysvetľuje, že vynechanie jedného člena rodiny často znamená jeho odmietanie alebo protichodné city voči nemu.
Zatiaľ čo chýbajúca matka býva skôr raritou, otec býva najčastejšou osobou, ktorá sa z obrázku vytráca. To môže signalizovať nejaké problémy, napríklad vzájomný chlad, ale tiež nemusí. Dieťa napríklad takto často konštatuje, že otec sa vracia neskoro večer z práce, čo samo osebe ešte nemusí byť žiadna tragédia. V každom prípade však nie je od veci si dôvod jeho neprítomnosti na kresbe u malého autora overiť.
Otec je dlhý, mama krátka
Za normálnych okolností by postavy na obrázku mali mať výšku, ktorá s určitou rezervou zodpovedá realite. Otec a matka môžu byť nakreslení rovnako veľkí, hoci ich v skutočnosti delí aj 20 centimetrov. Sedemročný človiečik výškový rozdiel zo svojej prespektívy často nepostrehne. Výška súrodencov obyčajne zodpovedá ich veku, aj tí však môžu byť rovnako veľkí – inak povedané v rodinnej hierarchii sú rovnako dôležití.
„Ak namaľuje dieťa jednu postavu vo vzťahu k ostatným mimoriadne malú, potom ju považuje zvyčajne za nedôležitú,“ hovorí psychológ.
Spozornieť by sme mali najmä v prípade, ak dieťa nakreslí samo seba mimoriadne malinké. Väčšinou je to vyjadrenie nízkeho sebavedomia, pocitu izolácie a odmietania zo strany ostatných. Ak je jeho vlastná postava ohromná, často ide o deti ťažko ovládateľné so sklonom k autoritárstvu a agresivite.
Začarovaná rodina
Komu by sa zdalo, že je pre neho obrázok málo čiateľný, môže v domácom prostredí vyskúšať metódu českého psychológa Zdeňka Matějíčka a požiadať deti, aby nakreslili začarovanú rodinu.
„Namaľuje nás, akoby nás kúzelník začaroval na nejaké zviera.“ Výsledná kresba býva ešte symbolickejšia, a teda lepšie čitateľná. Ak je napríklad otec zobrazený ako lev či krokodíl s ohromnými zubiskami a deti s matkou ako malé myšky či vyplašené zajace alebo srnky, netreba ani ďalšie pokusy, ani vysvetlenia. „Takto nakreslila našu rodinu moja osemročná Zorka,“ hovorí 35-ročná novinárka, ktorá sa rozvádza so svojím mužom alkoholikom.
Ak je matka ako myš a dieťa ako mačka, je viac ako pravdepodobné, že dieťa si robí s matkou, čo chce a doma vyrastá malý tyran.
