Psychológ Dušan Fabian mal so zdevastovanou pamiatkovou budovou v centre Bratislavy veľa starostí. Kým získal úver na jej rekonštrukciu, rodina si musela hľadať provizórne bývanie. Po rokoch nekonečných prestavieb si môže konečne povedať, že všetky nevyhnutné sťahovania z paneláka do paneláka mali zmysel. Svoju potrebu vybehnúť do záhrady a odtrhnúť vlastnoručne dopestovanú paradajku si uspokojuje v domčeku na Záhorí, kde sa dôvody na manželské hádky zázračne strácajú. A úplne najlepšie sa uňho vodí kaktusom a sukulentom. Spoluprácou rúk, fantázie a rozumu z nich vznikajú bonsaje – zdokonalené, ušľachtilé tvary a charaktery rastlín, ktoré sú viditeľnou analógiou k formovaniu (sa) človeka. Unikátne kusy bonsajov možno vidieť len v jeho trojjedinej pracovni. Jej takzvanú mystickú časť tvorí vyvýšená drevená galéria so schodiskom a knižnicou, v tej pozemskej sa pracuje každodenným spôsobom. A do tretice sa v nej úplne normálne žije. FOTO SME – ĽUBOŠ PILC
„Kým sa človek nepokúsi uskutočniť svoje predstavy o tom, ako by chcel bývať, nezistí, aké prostredie naňho pôsobí dobre a aké zle,“ hovorí psychológ Dušan Fabian. V opačnom prípade sa totiž obývačkové problémy zákonite prenášajú aj do iných, nemenej dôležitých sfér. Uvedomiť si svoje potreby znamená odhadnúť dôležitosť ich presadzovania v rámci vytvárania kompromisov vo vzťahu k rodine a k okoliu.
Prichádzajú za vami ľudia, ktorí príčinu svojich problémov vidia v neuspokojivom bývaní?
„Začnem historkou. Môj obľúbený román z detstva od Vitalija Biankiho rozpráva príbeh lovca Dersu, ktorého domovom je príroda. Dostane pozvanie do mesta, z neznámeho spôsobu života je však vydesený. Spočiatku si všetko obzerá – okná, kohútiky v kúpeľni, nábytok, ale veľmi rýchlo si svoj brloh vytvorí v priľahlom parku. Tým chcem povedať len to, že ľudia sú rôzni. Čo sa vpečatí do človeka v jeho útlom veku, nesie si potom v sebe ako túžbu alebo potrebu, aj pokiaľ ide o vzťah k prostrediu a o samotné bývanie.“
Čo a kedy sa vpečatilo do vás?
„Kým som bol malý, bývali sme na vidieku, a toto obdobie bolo pre mňa určujúce. Paradoxne som veľmi dlho nevedel porozumieť svojej veľmi silnej túžbe vybehnúť z priestorov, kde spím, jem alebo pracujem, do záhrady.“
S čím súvisí „vpečatenie“?
„Je to silné obdobie, lebo sa počas neho vytvára základná kultúrna podoba človeka. Keď sú pomery, v ktorých dieťa vyrastá, nadmerne neprijateľné, deprimuje ho to. Dom môže vyzerať ako tá najkrajšia rajská záhrada, predsa sa spojí s trápením. Bývanie nie je len hmotné prostredie, tvoria ho predovšetkým ľudia. Keď si navzájom spôsobujú traumu, začnú sa vyhýbať miestam, ktoré im podobné pocity navodzujú.“
Ľudia sa pokúšajú o rôznorodé riešenia bývania, aby našli pre seba to pravé miesto. Existuje vôbec?
„Je to zložitejšie. Jedna sila nás podvedome núti kopírovať správanie rodičov. Druhá sila nás zase núti riešiť problémy inak – to je tá emancipačná. Z pôsobenia týchto dvoch síl vzniká hľadanie toho, čo človek naozaj chce a skutočne potrebuje.“
Do akej miery môžu peniaze určovať charakter bývania?
„Predstavme si určitú škálu. Na jednej jej strane sa nachádza ideálne bývanie snov, na druhej to, čo odpudzuje a vyvoláva pocit utrpenia. Sú to dva krajné póly. Raj nedosiahneme, ale peklu sa vyhýbame. Preto môžeme hľadať niekde medzi tým.“
Čo môžeme nájsť?
„Ako sa hovorí, každý vták svoje hniezdo chváli. Preto z hľadiska hmotného princípu môže človek hľadať uspokojenie pri podieľaní sa na tvorbe prostredia, v ktorom býva. Tým sa mu stáva bližším. Čím je táto možnosť obmedzenejšia, dokonca úplne eliminovaná, tým sa človek na mieste, kde býva, cíti cudzejšie. Sú ľudia, ktorí sa dokážu utiahnuť do svojho bytu. Dôležitý je pre nich iba najužší priestor, v ktorom sedia, čítajú, spia či pracujú. Iní rozmýšľajú naopak – nepotrpia si na svoje kráľovstvo, ale skôr na okolité teritórium. A sú aj takí, ktorí si dokážu potrpieť na oboje.“
A keď má človek možnosť, a napriek tomu nechá tvorbu svojho hniezda na iných?
„Myslím si, že aj ten, kto si dá urobiť bývanie úplne na objednávku, zasahuje do jeho realizácie aspoň svojimi predstavami. Ale v prípade, že partneri nechávajú riešenie spoločných priestorov jeden na druhého, potom je to už otázka vzťahového princípu – teda prispôsobovania sa vo vzťahu, a otázka dôsledkov tohto prispôsobenia sa. Treba si upratať v prvom rade v sebe samom.“
Ako sa formuje vzťah rodiny k miestu bydliska?
„Všetko sa začína pri založení párového vzťahu, s ktorým je spojená túžba mať hniezdo a vychovať mláďatá. Tá však dosť často prináša riziko, že členovia rodiny sa po istom čase začnú cítiť doma ako vo väzení, pretože každý z nich hľadá zároveň aj vzťah k sebe samému. Napokon až opúšťanie tohto priestoru znižuje pocit väzenstva. Keď manželia žijú spolu vo vidieckom domčeku, je úplne samozrejmé, že jeden ide okopávať paradajky a druhý niečo opravuje. Táto možnosť je veľmi dôležitá, pretože nie sú odkázaní byť spolu „v cele“, ako to neraz býva v paneláku.“
Život v paneláku je u nás ale typickejší a nevyhnutnejší.
„V panelákových bytoch riešia partneri problém vzťahu obyčajne asymetricky. Chlapským riešením je väčšinou práca, krčma alebo šport a partia. Žena sa usiluje nájsť si tiež nejaké cestičky, hoci vzhľadom na súčasné predstavy o spolužití je pri „odskakovaní“ na tom stále horšie. Pokiaľ nemá každý z dvojice v byte aspoň kútik pre svoj svet, podmienky si sám zhoršuje. Potom môžu byť partneri trebárs aj Rómeom a Júliou, môžu sa, ako chcú, mať radi, je len otázkou času, kedy si začnú liezť na nervy.“
Aký problém súvisiaci s bývaním riešite najčastejšie?
„Určite je to viacgeneračné bývanie, ktoré jednoznačne poškodzuje najzákladnejší intímny život. Partneri sú neustále v strehu, a nielen pri ohrození sexuálnej intimity. Ak je „obeťou“ nevesta, problém vzniká väčšinou s túžbou vytvoriť si kultúru vlastnej kuchyne, samozrejme, inej, ako má svokra. U chlapov sa nezhody prejavia, keď napríklad svokor je domased a domáci majster, a zať tulák či náruživý basketbalista. Všetko sú to však iba sprievodné javy hlbokého silového poľa, v ktorom vládne rivalita pohlaví. Na vidieku tento problém nevystupuje tak výrazne. V záhrade rodičovského domu môžu mladí pristavovať, a priame zasahovanie do fazuľovej polievky potom jednoducho nehrozí.“
Spomenuli ste ten lepší prípad. Mladí z dedín často odchádzajú do miest a nevracajú sa, kým rodičia ostávajú žiť v prázdnych veľkých domoch.
„Rodičia v takomto prípade nepočítajú s odchodom dieťaťa, ktoré môže mať iné potreby a túžby. Navyše, potreba zakoreniť – zotrvávať na jednom mieste, je v našich končinách stále tradíciou.“
Aký ste vy typ?
„Ja rád korením, som svojou povahou strom.“
Osudom novozaložených rodín býva často malý byt. Dá sa v ňom „koreniť“?
„Na začiatku, kým je dvojica bez detí, sa to dá. Keď sa narodí dieťa, rozšírenie priestoru je nevyhnutné, a to prináša so sebou ďalší okruh nespočetného množstva problémov. Ženy väčšinou vyčítajú mužom, že sú neschopní hmotne zabezpečiť rodinu, a hneď je na svete takzvaná prvá manželská kríza.“
To je iba jedna z príčin. Aké môžu byť ďalšie?
„Napríklad, keď manželia celú svoju vitalitu a energiu venujú na vybudovanie hniezda, drú sa, odriekajú si, obaja sa pritom aj realizujú. Býva veľmi častým úkazom, že keď stavbu dokončia, akoby prišlo nenaplnenie úsilia. Na prvý pohľad je všetko vyriešené, ale prichádza prázdno. V poslednom čase sa objavil aj takzvaný problém zlatej klietky. Jeden z partnerov je podnikateľ a druhý ostáva doma. Väčšinou je to žena. On zabezpečí krásne bývanie, zodpovedajúce potrebám, a potom zmizne, lebo je jediným zdrojom príjmov. Ona sa ocitne v zlatej klietke. Odrazu sa zrodia mimomanželské vzťahy a pocit neuspokojenosti.“
Tieto problémy však môžu nastať, aj keď klietka nie je zlatá.
„Samozrejme, problém je univerzálnejší a má množstvo odtieňov. V každom prípade treba zintenzívniť komunikáciu zo strany zavretého a dospieť k reflexii a sebareflexii. Inak sa to nekončieva dobre. Ak je dvojica osvietená, dá sa veľa spraviť.“
Môže zmeniť vzťah napríklad sťahovanie?
„Niektorí manželia túžia po sťahovaní, pretože zmena bývania symbolizuje aj zmenu vo vzťahu. Nádej je však veľmi malá. Na sťahovanie sa totiž dôvod môže nájsť vždy. Zmena však môže prinieť novú skúsenosť, ktorá odkryje vzťahový pomer medzi partnermi. Nastávajú kompetenčné spory, lebo mnoho žien zvykne v takejto chvíli demonštrovať prevahu vo vzťahu. Ak žena robí všetko pre to, aby prevahu získala a nakoniec sa jej to aj podarí, zistí, že vlastne prehrala. Partner sa stane pre ňu neatraktívnym.“
Existuje v spôsobe bývania vôbec nejaký štandard?
„Otázka je, čo pre koho znamená byť spokojným. Diogenes bol šťastný aj v sude. Keď sa ho kráľ Alexander opýtal, čo môže preňho urobiť, odpovedal – uhni mi zo slnka. Ja som bol najšťastnejší s manželkou v malej izbičke vo švédskych domkoch študentského internátu na Lafranconi. Okolo bola záhrada a za ňou Dunaj. Mať výhľad a výbeh do prírody je obrovská hodnota a nemusí to byť otázka miliónov. Dnes už navyše existujú rôzne formy pôžičiek a úverov. Treba si určiť priority. So svojou ženou som na chalupe zatiaľ nikdy nemal problémy. Nebolo sa prečo hádať. V meste áno.“
EVA ANDREJČÁKOVÁ
