KRESBA – JOSEF ČAPEK
Z hľadiska záhradníckeho sú jesenné mesiace svojím spôsobom vďačné a znamenité. Nielen preto, že kvitne zlatobyľ, astra alebo jesenné a indické chryzantémy, nielen pre vás, ťažké a ohromujúce georgíny. Vedzte, neveriaci ľudia, že september je vyvolený mesiac všetkého, čo kvitne druhýkrát, mesiac zrejúcej révy. To všetko sú tajomné prednosti mesiaca september, plné hlbšieho zmyslu, je to mesiac, v ktorom sa znova otvára zem, takže už opäť môžeme sadiť! Teraz sa má dostať do zeme, čo sa má do jari usadiť. To nám, záhradníkom, dáva príležitosť, aby sme opäť obehávali pestovateľov, okukávali ich kultúry a vyberali si poklady pre novú jar, a mali tak príležitosť zložiť im svoj hold.
Záhradník veľký čiže pestovateľ je obyčajne muž nepijúci, nefajčiaci, jedným slovom cnostný. V dejinách nie je známy ani vynikajúcimi zločinmi, ani vojnovými či politickými skutkami. Jeho meno býva zvečnené nejakou tou ružou alebo georgínou, či jabĺčkom. Táto sláva – obyčajne anonymná alebo skrytá za iným menom – mu stačí.
Zvláštnou hračkou prírody býva obyčajne človek telnatný a priam mohutný, hádam preto, aby tým bol vytvorený vhodný kontrast k útlej a filigránskej spanilosti kvetín. Alebo ho príroda prispôsobila tak, aby znázornila jeho štedré mužstvo. Naozaj – ak ďube takýto pestovateľ prstom vo svojich kvetináčoch, je to skoro, ako by svojim malým chovancom podával prsník.
Vedzte, že pestovateľstvo nepokladajú za živnosť, ale naopak za vedu a umenie. Je priam zdrvujúce, ak povedia o konkurentovi, že je dobrý odborník. K záhradníkovi – pestovateľovi sa nechodí ako k obchodníkovi s golierikmi alebo železným tovarom, aby ste povedali, čo chcete kúpiť, zaplatili a išli si zase po svojom. K záhradníkovi sa chodí pohovoriť si, pýtať sa, ako sa volá toto, a zvestovať, že sa tá Hutchinsia, čo ste vlani uňho kúpili, má k svetu; nariekať, že tohto roku utrpeli mertensie, a žobrať, aby ukázal, čo má nového.
Po týchto a mnohých iných hovoroch si vyberiete jedno nové Alyssum (do čerta, ale kam to dám?), jednu ostrôžku, ktorú vám zobrala múčnatka, a jeden hrnček, o ktorom sa nemôžete s pestovateľom zhodnúť, čo v ňom vlastne je. Stráviac takto niekoľko hodín v poučnej a ušľachtilej zábave zaplatíte mužovi, ktorý nie je obchodníkom, asi päť alebo šesť korún, a je to. A predsa – vás, trápiča, vidí taký pravý pestovateľ radšej, než to panstvo, ktoré prismrdí autom a nakáže mu, aby on vybral šesťdesiat druhov „tých najlepších kvetín, ale aby boli príma“.
Každý pestovateľ sa dušuje, že má vo svojej záhrade dosť zlú pôdu, že nemrví, nezalieva, ani na zimu neprikrýva. Zrejme tým chce povedať, že jeho kvety tak dobre rastú z čírej náklonnosti k nemu. Niečo na tom je. V záhradníctve musí mať človek šťastnú ruku alebo akúsi vyššiu milosť. Pravý záhradník môže len tak vpichnúť do zeme kus listu, a vyrastie mu z neho akákoľvek kvetina, zatiaľ čo my, laici, sa pipleme so semenáčikmi, vlažíme ich, dýchame na ne, kŕmime ich rohovou alebo detskou múčkou. A nakoniec nám to akosi zaschne. Myslím, že sú v tom nejaké čary, podobne ako v poľovníctve a v medicíne.
Radím vám úprimne: ak máte v svojej záhradke kúsok svahu alebo terasku, zriaďte si tam skalku. Taká skalka je predovšetkým veľmi krásna. Po druhé – samo budovanie skalky je dielo znamenité a pútavé. Muž, ktorý si buduje skalku, sa cíti ako kyklop, keď takpovediac elementárnou silou vŕši balvan na balvan, buduje vrchy a údolia, prenáša hory a vytyčuje skalné útesy. Keď potom dokončil svoje gigantické dielo, zisťuje, že to vyzerá trocha inak, než si predstavoval. Že jeho výtvor pripomína kôpku kameňov. Nič si z toho nerobte. O rok sa vám to kamenie zmení v najkrajší záhon, iskriaci drobnými kvetmi a zarastený najkrajšími vankúšikmi. Hovorím vám, postavte si skalku.
Už nemá zmysel popierať to: je jeseň. Hovorím vám, že tento rozkvet zrelého veku je mocnejší a vášnivejší než tie nepokojné a prchavé výhonky mladej jari. Je v tom rozum a dôslednosť dospelého človeka: keď už kvitnúť, tak dôkladne. A mať veľa medu, aby prišli včeličky. Čo to je, taký padajúci list nad tým bohatým rozkvetom jesenným? Čo nevidíte, že niet únavy?
Autor: Preložené, krátené z knihy Karel Čapek – Zahradníkův rok
