Le Corbusier – génius, vizionár, prekliatec

stí. Už za svojho života sa stal historickou postavou kultúry 20. storočia podobne ako Chaplin, Picasso alebo Stravinskij. Ustavične prekračoval hranice svojho predchádzajúceho diela novými objavmi a činmi, unikajúc tak napodobiteľom i nebezpečiu vlastnej maniery. Geniálny architekt Le Corbusier bol presvedčený o tom, že ľudské šťastie nesúvisí priamo s prepychom a bohatstvom. Bol človekom žijúcim v beztriednej spoločnosti „žiariaceho mesta“, neznášal plytvanie, salóny, reklamu a slávu. Jeho úsilie pozdvihnúť humanistický a sociálny étos avantgardy smerovalo k harmonickým vzťahom medzi človekom a jeho prostredím prekonávaním zdedených a nových životných rozporov.

V roku 1918 uverejnil ešte pod vlastným menom Charles Edouard Jeanneret s maliarom Amédéeom Ozenfantom manifest purizmu, v ktorom obaja proklamovali návrat k princípom kubizmu domyslením jeho nového ducha. Ich záujem sa nekončil maliarstvom: vo svojich obrazoch zjednodušovali a geometrizovali predmety, pozbavovali ich všetkého náhodného a náladového, až kým nedospeli k ich prísnej architektonike – k takzvanej matematickej lyrike. V slávnom časopise Nový duch sa usilovali o syntetický pohľad na vtedajšiu výtvarnú kultúru v najširšej konfrontácii s vedou a technikou i so životom spoločnosti.

Svoju prvú stavbu realizoval v čistom štýle roku 1900 s fasádou pokrytou bohatým ornamentom. Dospel k presvedčeniu, že v nevyhranenej dobe sa musí spoliehať len na vlastný úsudok. Preto sa rozhodol precestovať svet. Po návrate navždy Corbusier odmietol efekty výzdoby a náruživo sa začal zaujímať o dokonalú konštrukciu, o využitie moderného železobetónu, ktorý dáva možnosť stavať mestá podľa zásad prispôsobených potrebám nového života. Corbusier využil vymoženosti modernej techniky a vdýchol funkčnej architektúre výtvarnosť. Napriek tomu bol ako hlásateľ novej myšlienky celé desiatky rokov terčom najprudších polemík. .

Žiariace mestá a výhody kolektívneho života

Jeho urbanistická tvorba ovplyvnila celé generácie nasledovníkov. Bol autorom nesčíselného množstva odborných spisov o tom, ako sa má ľudský duch naplno rozvinúť a spoločnosť dospieť k rovnováhe. „Vynašiel som pojem žiariace mesto,“ hovorí Corbusier. „Architektúra a urbanizmus sú v skutočnosti neoddeliteľné problémy. Moje domy dávajú slnko, priestor, zeleň. Ale kto chce od života tak nesmierne mnoho, musí sústrediť vždy dvetisíc ľudí, postaviť veľký dom s jedným vstupom. Tak sa dostane každý rýchlo do svojho bytu, kde nájde úplné ticho a súkromie… Štyri rýchle výťahy tvoria vertikálne ulice, v siedmich vnútorných chodbách nad sebou má každý obyvateľ štyroch susedov. Takto získava moderný človek individuálnu slobodu a súčasne výhody kolektívneho života. V prítomnej dobe milióny ľudí z celého sveta podnikajú deň čo deň strašné cesty za prácou v dopravných prostriedkoch, a to je v modernom živote veľké plytvanie časom. Žijú tam, kde by nemali žiť, pracujú tam, kde by nemali pracovať.“ Aké poučné pre naše sídliská.

Modulor – predmety človeku primerané

V roku 1942 sa venoval Le Corbusier prieskumom, ktorých výsledkom bol objav, patentovaný v roku 1947 a v modernej architektúre jeden z najvážnejších – Modulor. „Moja práca sa inšpiruje už viac ako tridsať rokov matematikou, lebo je vo mne ustavične prítomná hudba a poézia. Keď som vo svojej práci začal používať „modulor“, nebol to revolučný čin, iba výraz bezvýhradného očarenia, ktorému podľahne prostý človek nezaťažený akademizmom vo chvíli, keď stojí zoči-voči zázraku nekonečných zákonitostí. Deň čo deň sa presviedča, že jeho umenie je podriadené pravidlu,“ hovorí Corbusier. Chcel použiť proporčnú sieť, ktorá by bola stupnicou mier pre najrôznejšie kombinácie bez obmedzenia, uviedla by do súladu ľudskú postavu a matematiku a umožnila zostrojiť s pomocou matematiky predmety človeku primerané. „Čísla moduloru sú mierami, teda skutočnosťami, lebo majú telesnosť.“ Modulor uvádzal miery ľudskej postavy ako podklad vzťahov architektonických dimenzií. Jeho definitívnym pravidlom bolo pravidlo pravého uhla fasády, spojené s pravidlom zlatého rezu. Rozšíril sa po celom svete, vďaka nemu sa mohlo pristúpiť k novodobým úlohám sériovej výroby, normalizácie, industrializácie.

Radosti bez vyhadzovania peňazí

Na sklonku života plného zápasov sa dočkal tento „osamelý divoch“ zadosťučinenia: začali ho uznávať všade tam, kde proti nemu najviac bojovali. Vo Švajčiarsku, kde naňho zúrivo útočili, vytvoril kolektív architektov, ktorí stavali budovy podľa najčistejších lecorbusierovských princípov: vily s terasami v okolí Zürichu, bloky s loggiami, slnolamami, terasovými strechami, pilótami, polychrómovými fasádami, školy zo skla, univerzitné mestá odvážnych koncepcií v Lausanne s betónovými mostami nad chránenými parkmi, rozsiahle ultramoderné súbory vo Vevey na brehu jazera. Potreba zhromaždiť ľudí vo veľkom obytnom celku, proti ktorému sa tak bojovalo, sa stala úplnou samozrejmosťou. Dôležité v priestorovej architektúre je však zachovať mieru. Humanistického sociológa Le Corbusiera zraňovalo, že sa mnohé obytné budovy stali len neslávnou kópiou toho, čo vytvoril on sám. Napokon, aj v československej normalizačnej architektúre sa to v hojnej miere odrazilo. Corbusier sa vyznáva: „Idem za jednoduchými ľuďmi nie preto, aby som u nich hľadal barbarstvo. Vyhľadávam miesta, kde ľudia pracujú, aby sa uživili, kde sa všemožne namáhajú, aby si uľahčili tvrdý život. A robia tiež všetko, čo je treba, aby sa bez vyhadzovania peňazí dostali k radostiam, ktoré dávajú družnosť, práca, rodina, život v kolektíve.

Byt: stred urbanistických záujmov

Jeho humanizmus nebol závislý na viere, ale na otvorení sa duchovným hodnotám a zmyslu mystéria. Na svojich cestách svetom sa Corbusier presvedčil, že v modernej dobe nastala obrovská chyba: „Človek už nemá byt. Ubil sa márnym plahočením za peniazmi. Byt: pohybovať sa, ľahnúť si, zdvihnúť paže. Chládok alebo teplo. Odpočívať až k meditácii. Podrobiť sa prostrediu alebo si ho vytvoriť, hierarchizovať: slnko, vládca života. Oživujúci vzduch – v pohybe. Okúzlenie zraku a rovnováha citovosti: tráva, kvetiny, stromy, obloha, priestor. Život rodiny. Rodina: spojenie s večnosťou. Zábavy v rodinnom kruhu. Priestor pre zábavy v rodinnom kruhu. Narodiť sa, jesť, obliekať sa, žiť z tepla, ktoré dáva láska a priateľstvo. Pracovať, chodiť alebo jazdiť sem a tam sú veci vedľajšie. Kľúč k životu je byt.“ Chátranie bytu považuje za znamenie smrti súčasnej spoločnosti a zrodenie novej kultúry chce poznamenať rozhodujúcim zámerom: dať ľuďom byty, počítajúce s človekom. „Urbanizmom za pomoci modernej techniky dať základ týmto nevyhnutným vzťahom. Toto je presná úloha vyrovnanej spoločnosti.“

Spracovala EVA ANDREJČÁKOVÁ