Americký staffordširský teriér.
FOTO – ARCHÍV
é a účinné opatrenia, zanietení priaznivci štvornohých spoločníkov oponujú proti jednostranným riešeniam, chovatelia tzv. bojových plemien by primaľovali svojim chránencom azda aj krídla anjelov. Chov silného psa bol nedávno módny, akoby mal potvrdiť chýr o význame a veľkosti majiteľa psa. Keď sa však psovi pri výchove nevenuje dostatočná pozornosť a podceňuje sa nebezpečenstvo pri vychádzkach, narobia najviac škody. Legislatíva je u nás rovnako deravá ako pocit zodpovednosti niektorých majiteľov psov. V Čechách sa situáciou zaoberá aj poslanecká snemovňa. Vo vskutku paradoxnom zákone poslanci navrhujú úplný zákaz bojových plemien. Niektorí do tejto kategórie chceli zaradiť dokonca aj boxerov. Preto sú zaujímavé postrehy osobnosti okrem iného známej aj skúsenosťami s chovom „bojových“ plemien psov – českého publicistu a redaktora týždenníka Reflex Jiřího X. Doležala. Jirka vlastnil štyroch psov „nebezpečných plemien“. Podľa neho jedinou cestou, ako znížiť počet pohryzených osôb, je vymáhať trestnú zodpovednosť a postih majiteľa. Každý si potom svojho psa radšej postráži sám, ako by šiel sedieť.
Kačenka 1.
Jeho prvým „nebezpečným“ zvieraťom bola Kačenka číslo 1: „Išlo o ‘testosterónového‘ amerického stafordšírskeho teriéra. Vzal som si ju z útulku asi štvorročnú v nádeji, že by som ju mohol prerobiť. Skočila totiž po všetkom, čo sa hýbalo, a mala tridsaťpäť kíl. Bola vychovaná v zdegenerovanom variante psích zápasov, vedených až do smrti zvieraťa. Také zápasy by nikdy neusporiadal normálny chovateľ pitbulov. Kačenku 1. robil totiž nejaký človek z podsvetia pre nečistý zápas. S najväčšou pravdepodobnosťou dostávala od malička hormóny, aby bola agresívna. Mala toľko slušnosti, že umrela na infarkt z horúčavy tesne pred tým, ako by som ju uspal sám,“ spomína Doležal. Kačenka 1. nebola nikdy na verejnosti bez vôdzky a košíka. Človeka pohrýzla len raz, keď bola na reťazi a napadol ju voľne pobehujúci boxer a jeho majiteľ začal do konfliktu napriek Jiřího výslovným pokynom strkať ruky.
Kačenka 2.
„Kačenku 2. som si vychovával od šteniatka. Priznám sa, je to jediný staford, akého poznám, ktorý sa dá odvolať od psa. Vodil som ju väčšinou bez košíka. Nezranila by nikoho. Keď som sa vrátil z Indie, pochopil som, že Kačenka si tam, kde na mňa čakala, zvykla do tej miery, že bude lepšie ju tam nechať,“ tvrdí Jiří.
Potom stretol Briana. Viedol si na vôdzke deduška a mal dobrú náladu. „Čo je to za krv? To je nádherný pes!“ rozplýval sa nadšením. „Ja neviem, to mi dal syn na stráženie, vraj na to nemá čas. Nechcete ho?“ šepol starec. Chcel. Deduškov syn, klasický podnikateľ, nový Čech, čo si bojové plemeno kúpil, lebo prišlo do módy a nemal silu ho zvládať, mu Briana o týždeň predal. „Zapýtal si šesťtisíc za zviera, ktorých sú plné útulky. Dal som mu ich, aby sa mu v tom jeho Roveri odchádzalo ľahšie. Pes ma do týždňa napadol. Trvalo 14 dní, kým som ho dostal pod kontrolu. Začas som stretol matku ‘Novočecha‘. U nej Brian býval. Vysvetlila mi, že psíka museli zatvárať v predsieni, keď chceli spať v posteli, a keď sa chceli najesť, museli ho priviazať na reťaz. Inak im jedlo vzal. V mojej prítomnosti sa správal úplne sladko. Keď som však zmizol, v okamihu vyhľadal najslabšieho z prítomných (ženu alebo dieťa) a zaútočil. Rok sme spolu bývali a ja som sa snažil ho to odnaučiť. Keď som však našiel po návrate z trafiky svoju vtedajšiu ženu na skrini a pes na ňu brechal, zavolal som Ing. ‘Novočechovi‘, aby si toho pankharta hneď odviezol, lebo ho dám utratiť. Pes, ktorý vytrvalo napáda ľudí, musí byť totiž izolovaný, najlepšie, žiaľ, ak bude utratený,“ naznačil Jiří X. Doležal Brianov odchod na predčasnú večnosť.
Kačenka 3.
Posledným zvieraťom v jeho panelákovom bytíku bola Kačenka 3. Plemeno dogo argentino mu poslal pánboh zadarmo. Tiež od zbohatlíkov. Koncom deväťdesiatych rokov stál tento pes nekresťanské peniaze. Našťastie ho majitelia nechali vyrásť v koterci. Nestihol sa od nich naučiť nič zlé a nemusel dopadnúť ako Brian. „Dostal som Kačenku 3. nenaprogramovanú. Keď s ňou idem na prechádzku sám, obvykle ideme bez košíka, navoľno. Nepotrebuje ho. Keď je ‘v službe‘ a stráži moju priateľku, vedie si ju na reťazi bez košíka. Ako by chudinka inak mohla hrýzť a teda plniť funkciu strážneho psa? Najväčším paradoxom návrhu poslanca Kořistku totiž je, že zakazuje občanom, aby používali psov na svoju ochranu. Mám predsa nárok na to, aby mi do môjho priestorčeka fyzicky nikto nezasahoval, neútočil na mňa a brániť si ho, hoci aj pitbulími zubami. No nie?“ dodal na záver Jiří X. Doležal.
MILOSLAVA HRIADELOVÁ
