FOTO SME – ĽUBOŠ PILC
u.
Vo funkcii okuliarov sa používali najprv plankonvexné guľové segmenty, brúsené zo skla alebo krištáľu, ktoré sa pridržiavali medzi okom a písmom, neskôr sa sklá vkladali do obrúčky, najprv do jednej, neskôr do dvoch, spojených mostíkom.
Prvé okuliare nesedeli na nose, ale pridržiavali sa pred očami držiakom. Najstaršie sa zachovali z roku 1313 a mali obruby vyrobené nepochybne z kosti. Neskôr sa začali používať aj iné materiály – železo, striebro, zlato, koža a korytnačí pancier.
Pre praktickú činnosť však bolo nutné mať voľné obidve ruky, preto sa hľadal spôsob, ako okuliare fixovať pred očami.
Dnešnému spôsobu uchytenia okuliarov pomocou anatomicky tvarovaných nosných rámov za uši predchádzali mnohé, často kuriózne riešenia. Okuliare sa pripevňovali ku klobúku, štipcom na nos, šnúrkami sa priväzovali cez zátylok, dokonca namiesto zaväzovania boli šnúrky vedené za uši a na koncoch opatrené maličkými závažiami. Neskôr sa objavili prvé pevné držiaky, ktoré sa však nekončili za ušami, ale prítlakom držali na stranách hlavy.
Pre rozlišovanie okuliarových šošoviek sa najprv používalo označenie „stará“ a „mladá“, čo zodpovedalo názoru, že krátkozrakosť sa vyskytuje v mladosti, zatiaľ čo neskôr je častejšia „celá“ alebo „polovičná“ slabozrakosť. Výroba okuliarových skiel bola spočiatku veľmi nedokonalá, obrat k lepšiemu nastal až začiatkom 19. storočia. Dnes prichádzajú svetoví producenti stále s novými a dokonalejšími typmi okuliarových šošoviek, ktoré sa od predchádzajúcich líšia lepšími optickými aj estetickými vlastnosťami a pohodou pri ich používaní. (ea)
