Povie sa – október. Povie sa, že príroda sa ukladá k spánku. Záhradník to vie lepšie a povie vám, že október je rovnako dobrý mesiac ako apríl. Aby ste vedeli, október je prvý jarný mesiac, mesiac podzemného rašenia a klíčenia, skrytého rozpuku. Len trocha zahrabnete do pôdy a nájdete puky, tlsté ako palec, krehké klíčky, dychtivé korene – a napriek všetkému – jar je tu.
Tak medzi všetkými mesiacmi je október mesiac vysádzania a presádzania. Začiatkom jari stojí záhradník nad svojím záhonkom, z ktorého tu a tam začína vykúkať nejaký ten hrot pupeňov, a hovorí si zamyslene: Tu to mám trocha holé a prázdne, budem sem musieť niečo prisadiť. O nejaký mesiac stojí záhradník nad tým istým záhonkom, na ktorom mu zatiaľ narástli dvojmetrové delfínie, prales zvončekov a čert vie, čoho ešte, a hovorí si zamyslene: tu to mám trochu prerastené a husté, budem to musieť vytrhať, prebrať a rozsadiť. V októbri stojí záhradník nad tým istým záhonkom, z ktorého tu a tam vykúka suchý list alebo holý stvol, a hovorí si zamyslene: mám to tu trocha holé a prázdne, niečo sem prisadím.
Život záhradníka je plný zmeny a činorodej vôle. Bručiac tajomným uspokojením, nachádza záhradník v októbri na svojej záhradke holé miesta. Hovorí si – tu mi zrejme niečo zašlo, musím na toto prázdne miesto niečo zasadiť. Potom si rýchlo objedná v niektorom záhradníctve zlatobyľ, cimicifúgu, astible, pyrethrum uliginosum, kamzičník, monardu, hemerocallis, morinu a ešte k tomu pripíše anchusu a šalviu, potom niekoľko dní zúri, že mu tie kvety nejdú a nejdú, potom mu ich poštár prinesie za celý kôš, načo sa vrhne s rýľom na ono holé miesto. Prvým zarytím vypáči chuchvalec koreňov, na ktorých sa zhora tlačí celý trs tlstých pupeňov. Ježišmária, veď ja tu mám vysadený upolín!
Áno, sú náruživci, ktorí chcú mať vo svojej záhradke všetko, čo náleží do šesťdesiatich ôsmich rodov rastlín obojpohlavných, pätnástich jednopohlavných, dvoch nahosemenných – z tajnosnubných aspoň všetky papraďovité, lebo s plavúňmi je kríž. Oproti tomu sú náruživci ešte náruživejší, ktorí zasvätia svoj život jedinému druhu, ale ten chcú a musia mať vo všetkých doteraz vypestovaných a pomenovaných variáciách. Tak napríklad sú cibuliari oddaní kultu tulipánov, hyacintov, ľalií, narcisov a iných cibuľovitých divov. Majú akúsi historickú tradíciu, ba i svetového patróna, a síce svätého Jozefa, ktorý, ako je známe, má v ruke Lilium cancidum, aj keď dnes by si už mohol zaopatriť Lilium Brownii leucanthum, ktorá je ešte belšia. Proti tomu žiadny svätý sa nevyskytuje s floxom alebo georgínou. Následkom toho sú ľudia, oddaní kultu týchto kvetín, sektári, a niekedy zakladajú aj svoje vlastné cirkvi.
Prečo by tie kulty nemohli mať svoje Životy svätých? Dajme tomu, predstavte si život svätého Georgina z Dahlie. Bol to cnostný a zbožný záhradník, ktorému sa po dlhých modlitbách podarilo vypestovať prvé georgíny. Keď sa o tom dozvedel pohanský cisár Floxinián, zahorel hnevom a dal ho zatknúť. „A teraz sa budeš klaňať odkvitnutým floxom!“ zahrmel naňho. „Nebudem,“ odpovedal pevne Georginus, „pretože georgíny sú georgíny a flox je iba flox.“ I rozsekali svätého Georgina z Dahlie a jeho záhradu spustošili a posypali zelenou skalicou a sírou. Ale z rozsekaných kusov tela sa urobili hľuzy všetkých budúcich georgín, a to pivonkových, sasankových, jednoduchých, kaktusových, hviezdových, liliputiek, roziet i hybridov.
Taká jeseň je preúrodná doba. Jeseň pracuje rada vo veľkom meradle. Na jeseň sa preto robí sťahovanie kvetín. Každý rok prenáša záhradník svoje dietky ako mačka mačatá: Tak, teraz to mám všetko v poriadku. V nasledujúcom roku si opäť tak oddýchne. Záhradka nikdy nie je hotová. V tomto smere je podobná ľudskému svetu a všetkému ľudskému podnikaniu.
(Preložené a krátené z knihy Zahradníkův rok)
KRESBA – JOSEF ČAPEK
