Pretože sa tí dvaja na dvore neustále dohadovali, skameneli v nádobách na vodu
Figúrkam nezachutil výborný čaj, dielo má filozofický názov – Pohľad z druhej strany
V čajovni si môže nájsť každý svoj kútik na nerušené posedenie vo dvojici či rozjímanie s knižkou
Zvedavé pohľady hlinených plastík pozorne sledujú hostí
Praktická pracovňa domáceho pána vznikla oddelením priestoru jedálne policovým systémom, upokojujúco pôsobí aj pohľad z okna do záhrad
Jedáleň spája obývačku a novú kuchyňu, masívny oblúk je svedkom vonkajšej steny pôvodného domu
Zátišie s telefónom poskytuje pohodlie aj pri dlhších priateľských rozhovoroch a zároveň všetko potrebné pri pracovnom rokovaní
Orientálne naladení návštevníci si môžu posedieť na vankúšoch na vyvýšenom pódiu
Jedno zo zákutí čajovne tvorí posedenie na starobylej posteli s dobovým obrazom
Atmosféru obydlia pani Márie Banášovej dotvárajú nielen živé, ale aj hlinené mačky
Po niekoľkých desiatkach rokov sa Bratislavčanom zdá až neskutočné, že predchodcami dnešných sídlisk boli rodinné domčeky, ktoré tvorili samostatné dediny. Väčšina domov podľahla asanácii a tie, ktoré ostali, sú v bezpečnom tieni vysokých panelákov. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že v Líščom údolí na kraji Karlovej Vsi dávajú naozaj líšky dobrú noc. Z omylu vás vyvedie vývesná tabuľa. Keramička Mária Banášová si vo svojom domčeku nedávno zriadila čajovňu Kelion, čo v starogréckom ponímaní znamenalo dobrú atmosféru. Tú cítiť z príbytku Banášovcov nielen preto, že domácnosť oživujú figúrky bežných aj rozprávkových bytostí z hliny a obrázky i maľby domácej panej a jej priateľov. Najvýraznejšie dotvára atmosféru rozmiestnenie zariadenia a množstvo sympatických zákutí. Tie sa vytvárali postupne s pribúdaním rokov a nárokov rodiny.
Obydlie Banášovcov je pôvodom malý vinohradnícky domček s úzkou záhradkou stúpajúcou do kopca. „Kúpili sme ho ešte pred rokom 1989 a jeho cena bola v porovnaní s tými, ktoré prišli vzápätí, úplný bagateľ. Veľmi sme ho potrebovali, najmä aby som mala kam umiestniť svoju keramickú pec. V paneláku by sa so svojimi 380 voltami nedala inštalovať,“ hovorí pani Banášová, ktorá sa venuje predovšetkým figurálnej plastike. Jej diela zdobia domácnosť aj priestory čajovne. Dokonca aj na terase spojenej s maličkým ovocným sadom sa v každom rohu objavuje zvláštna hlinená postavička, busta či nadprirodzená bytosť.
Staronové parkety
Súčasný byt je neveľkým, ale efektne využitým jednoliatym priestorom. „Zo začiatku sme mali v predsieni jedáleň, jednu izbu pre dcéry, z druhej sa stala kuchyňa a to bolo všetko. Prvé úpravy nastali, keď sa manžel popri svojom sedavom zamestnaní dožadoval telocvične.“
Pri pohľade z malej predsienky nás zaujmú nádherné staré parkety, ktoré sa tiahnu celým bytom. Pani Banášová si spomína na historku s parketami: „Vyhodili ich z jednej vily. Vedeli sme síce, že s nimi bude veľa roboty, ale vzali sme si ich, lebo sa nám veľmi páčili. Boli strašne zničené, museli sme každú zvlášť oškrabovať.
Brúsili sme ich až osemkrát, striedala sa pri tom celá rodina. Napriek tomu sú medzi jednotlivými doštičkami až štvormilimetrové rozdiely. Musím sa priznať, že k novým dreveným podlahám, ktoré na mňa pôsobia, ako keby boli z umelej hmoty, nemám dobrý vzťah.“
Telocvičňa nesmie chýbať
Ústredným bodom bytu je menšia jedáleň, ktorá po stranách voľne prechádza do kuchyne a obývacej izby. Miesto pod oknom je vyhradené pre pracovňu domáceho pána, oddelenú jednoduchou policovou zostavou. Tá v otvorenom priestore zabezpečuje súkromie a pokoj pri počítači. Na rozptýlenie stačí pohľad z okna na susedné záhrady.
Kuchyňa je jednou z prvých prístavieb. Dom sa pôvodne končil hrubou stenou, ktorá teraz svojím mierne klenutým širokým otvorom tvorí vstup ku kuchynskej linke, sporáku a odtiaľ do malého ateliéru. Ten je momentálne kráľovstvom pani Banášovej. Keramickú pec má na prízemí. „Predtým sme tu mali aj telocvičňu, po ktorej ostalo iba zrkadlo,“ hovorí pani Banášová. „Čoskoro sa to však zmení. Budeme všetko opäť preskupovať, pretože k nám chceme prisťahovať mojich rodičov. Moja predstava je, že telocvičňa bude v časti obývačky. Z nevyhnutnosti asi vsadíme na japonský spôsob – sedieť sa bude na zemi na vankúšoch, ktoré počas dňa prikryjem patchworkovou prikrývkou. Bude ľahko odstrániteľná a priestoru na cvičenie bude dosť.“
V čajovni ako v rozprávke
Všetko, čo mohlo dotvoriť atmosféru, preniesla pani Banášová do čajovne. „Vo svojej práci sa chcem cítiť príjemne, lebo v čajovni trávim najviac času a hore do bytu prichádzam až neskoro večer. Zároveň pohodu ponúkam aj našim hosťom. Usilujem sa, aby sa u mňa cítili príjemne.“ Počas realizácie museli myslieť aj na zadné kolieska. Do prestavby dali všetky úspory.
„Priestor sme riešili tak, že keby naše zámery zlyhali a čajovňu by sa nám nepodarilo rozbehnúť, využili by sme ho na bývanie. Mohol tu byť kuchynský kút, spálňa aj obývačka, jedáleň, pracovňa a dokonca aj dielňa. Našim návštevníkom sa však riešenie osvedčilo. Poskytuje zákutia pre tých, ktorí chcú mať intimitu, aj otvorené miesta pre tých, ktorí chcú byť v spoločnosti videní.“
Aj keď priestory čajovne boli predtým dielňou pani Banášovej, splnila si dávny sen. Odjakživa s manželom snívali o galérii s malou kaviarničkou. Využili svoje skúsenosti bylinkárov a pani domáca aj výtvarný talent.
Útulnosť vytvára zariadenie s minulosťou
Návštevníka očarí najmä útulnosť. To bola aj základná podmienka pani Banášovej. Prispôsobovala jej výber nábytku, doplnkov a obrazov. „Rešpektovanie rázu interiéru ma pri výbere obrazov síce niekedy obmedzuje, ale chcem a musím myslieť na to, čo sa do interiéru hodí. Dávam kolegom výtvarníkom možnosť prezentovať sa a zároveň tak robím aj peknú výzdobu pre hostí. Čajovne sa zväčša robia na orientálny alebo prírodný spôsob. Mňa síce inšpiruje prostota japonského štýlu, ale vychádzam z domácich zdrojov.“
Kusy nábytku pochádzajú z rozličných kútov Slovenska. „Máme obehané starinárstva v Novej Bani, Nedožeroch, Spišskom Štvrtku a mnohé ďalšie. Keby sme zariadenie nakupovali v bratislavských starožitníctvach, nedoplatili by sme sa. Takto sú aj o dve tretiny lacnejšie. Starožitná stolička, ktorú sme kúpili za dve a pol tisíc, stojí v Bratislave štrnásťtisíc. Je síce nádherne zreštaurovaná, vypulírovaná, ale pre mňa tým stráca patinu, nedýcha svojím životom. K ďalším desiatim stoličkám – tonetkám – sme prišli tiež kurióznym spôsobom. Vedľajší byt noví majitelia vyprázdňovali. Keď začali páliť staré stoličky, spozorneli sme a utekali sme si ich vypýtať. Boli natreté na bielo a my sme ich dali stolárom očistiť, aby odkryli krásu ornamentov.“
Za desať rokov prestavieb sa v dome Banášovcov všeličo menilo, genéza vývoja domu, jeho rozrastanie sa do všetkých smerov, by mohlo byť zaujímavým návodom aj pre iných. „Keby som to mohla vidieť ako zrýchlený film, bol by to skutočne zúfalý pohyb,“ smeje sa pani Banášová, ktorá sa akosi samovoľne stala garanciou všetkého tvorivého v domácnosti. Cítiť to na detailoch, ktoré vznikali ako nevyhnutné riešenia podmienené okolnosťami, a zároveň si zachovali svoju estetickú hodnotu. EVA ANDREJČÁKOVÁ
SNÍMKY: IVAN NITRIANSKY, MICHAL BORSKÝ
