Würzburg 23. októbra (TASR) - Vojenskí lekári na sklonku stredoveku boli veľmi úspešní pri liečení zranení lebky. K tomuto záveru dospeli nemeckí historici z Ústavu dejín lekárstva vo Würzburgu po analýze chirurgických textov a príručiek z tohto obdobia.
Historikom sa do rúk okrem iného dostala správa o operácii zo 14. storočia, popisujúca operatívne odstránenie mozgového nádoru pri celkovej anestézii. Chirurgovia použili na uspanie metódu, ktorá sa prvýkrát spomína v 9. storočí a pretrvala až do 15. storočia. Pacientovi priložili k nosu tzv. uspávaciu hubu, ktorá bola namočená v anestézujúcich rastlinných extraktoch z ópia, mandragory a bolehlavu. Takto znecitlivenému pacientovi otvorili lekári lebečnú klenbu a nádor vyrezali.
Úspešnosť týchto operácií bola neuveriteľne vysoká - ak zostala mozgová blana neporušená, blížila sa k 100 percentám, pri porušení mozgovej blany klesla úspešnosť pod 70 percent. Porušenie mäkkej mozgovej blany prežilo menej ako 50 percent pacientov. Analýzy lebiek z ranného stredoveku z Alsaska a Švajčiarska ukázali, že pacienti takéto chirurgické zákroky prežili aj vtedy, keď stratili veľa mozgovej hmoty.
Würzburskí historici Gundolf Keil a Werner Gerabek v chirurgickej odbornej literatúre z 12.-15. storočia tiež zisťovali, ako vtedajší lekári reagovali na vývoj nových zbraní. Napríklad koncom 14. storočia sa začali objavovať malokalibrové strelné zbrane. Lekári vtedy diskutovali o tom, aké špeciálne metódy treba aplikovať pri strelných poraneniach.
