JAROSLAV BELIŠ, výtvarník: „Prvý dojem, ktorý vo mne vyvoláva čierna farba, je vážnosť. Čierno-biele prostredie vo mne vzbudzuje pocit väzenstva, z ktorého ako keby bolo nemožné uniknúť. Z čiernobielej fotky na mňa sála smútok. Je to fádna kombinácia a chýba mi v nej aspoň trocha inej farby. Mám rád zoskupenie farieb, keď spolu ladia harmonicky, spektrálne a v jemnom pastelovom nádychu. Aj na obrazoch, aj v priestore, ktorý ma obklopuje.“
BETA HRIADELOVÁ, fotografka: „Čiernu milujem a čierne je – až na pár výnimiek– všetko moje oblečenie (keď si náhodou kúpim niečo svetlejšie, som na seba o chvíľu naštvaná). Navyše pre fotografa je to veľmi praktické – ak náhodou neodhadnem spoločenskú úroveň nejakej akcie a prídem nevhodne oblečená, čierna to vždy istí. A keď už sme pri fotení, čiernobiele fotky sú jednoducho najsilnejšie a väčšina veľkých fotografov robí na black & white. Keďže mám malý byt, čierna v ňom (s výnimkou šatníka) úplne absentuje. Okrem toho na mňa v interiéri pôsobí príliš kancelársky. Bielej je tam viac, mám rada minimalistické, jasné a čisté priestory.“
JURAJ KADAŠI (ZeD) – webdizajnér, výtvarník: „Čierna farba je základom môjho vizuálneho myslenia. Kto chce, môže si povedať, že nosím nad všetkým smútok. Myslím si, že ľudské oko je veľmi nedokonalé. Stačí, keď si uvedomíme, že ak sa zmiešajú tri základné farby – žltá, modrá, červená, vznikne vždy len čierna. Zároveň ju však možno vnímať v miliónoch odtieňov, predstavuje široké spektrum farieb. Samozrejme, keď maľujem, zatúžim občas priradiť k čiernej aj inú farbu, napríklad modrú, bielu alebo červenú ako doplnok. Podobne to vidno aj v mojom byte. Kreslá sú z bieleho dreva v kombinácii s modrým plátnom, nábytok čiernomodrý. Donedávna som mal na čierno natretú aj kuchynskú linku, a dokonca aj jednu zo stien. Bola to taká obrovská brána „niekam“. Čiernu považujem za farbu tohto sveta, stala sa modernou nielen navonok, ale odráža podľa mňa aj vnútro človeka. Pre mňa ostáva stále najdokonalejšou, preto to vyjadrujem aj svojím oblečením. Mimochodom, stačí, keď zavriem oči a predstavím si písmeno „Č“. Určite viem, že to nie je červená.“
ANDREA JANTOŠKOVÁ, výtvarníčka, Praha: „Tieto farby-nefarby skoro nepoužívam, aspoň sa snažím obmedziť ich pôsobisko na čo najmenšiu plochu. Najmä od tehotenstva nemôžem čiernu vystáť, a čím ďalej, tým viac oceňujem farby, ktoré sa k sebe dajú napasovať, alebo k sebe nejdú do tej miery, až je to zaujímavé. Snáď jedine v slnečnom staršom dome niekde v Provence by som ocenila čierno-biele malé kachličky niekde na chodbe, ale museli by tam byť aspoň modré steny a veľa kvetov. Samozrejme, biela je pekná v kúpeľni, ale zasa nie samotná, aspoň s malými zelenými či drevenými drobnosťami. Momentálne som taký zástanca impresionizmu – ten tiež vytlačil čiernu mimo ostatných farieb.“
IVAN CSUDAI, výtvarník: „Kombináciu čiernej a bielej farby vnímam ako veľmi vyhranenú formu chápania okolitého prostredia a predpokladal by som ju u ľudí, ktorí disponujú abstraktným myslením. Samozrejme, tento výklad sa dá vysvetliť rôzne. Nepredstavujem si pod ním farebný „mišmaš“ v čiernobielom, pre mňa znamená „byť nerušený“. Pracujem doma, a tieto farby ustupujú od môjho materiálu, dávajú mu vyniknúť. Veci a farby vyslovene redukujem. Biele steny sú pre mňa akýmsi záchranným mechanizmom. Na druhej strane – vytváram si prostredie aj spolužitím s predmetmi. Keď je predmet niečím charakteristický, radím ho vedľa iného a občas sa pritom zahrám. Pohodu si však nevytváram cez farby a veci, ktoré by ma obklopovali zvonka. Stabilnejšia je tá vnútorná, pretože môže fungovať aj „na ľade“. Na základe nej si určujem koncepciu bývania. Čiernu aj bielu farbu mám rád. Narábam s nimi vedome, vytváram nimi priestory.“
(ea)
