Je tu storočie úzkostí a depresie? Ovládne nás strach?

Od hlavy po päty prezerali lekári celé dni sedemročného Mirka. Ani týždňová hospitalizácia však nepotvrdila pôvodné podozrenie na slepé črevo. „Pravidelne ráno sa sťažoval raz na bolenie bruška, raz hlavy, keď sa pridalo vracanie, šli sme napokon k lekárovi,“ vraví matka prváčika, ktorý dostal takú alergiu na školu, že neváhal utiecť do choroby a vydržať aj krutú samotu na izolačke nemocnice. Až detská nemocničná psychologička potvrdila, že ide o ľahšiu formu depresie a Mirkovi nasadila lieky a terapiu relaxáciou.

Depresie u detí nie sú nezmyslom

Ešte začiatkom šesťdesiatych rokov tvrdili psychiatri, že depresie u detí sú nezmyslom, detské prežívanie sa im nezdalo dosť intenzívne a skúsenosti dosť bohaté. Niekedy malého pacienta vyšetrujú celé týždne od hlavy po päty, kým sa zistí, že trpí depresiami. Depresia aj u dospelých má nevýhodu v tom, že je neviditeľná, mnohé základné príznaky depresií, ako sú chorobne smutné nálady, skľúčenosť, strata záujmu o všetko, dokonca neschopnosť umyť si zuby či upratať po sebe, až po samovražedné myšlienky, môžu najbližší rodinní príslušníci či okolie mylne považovať za lenivosť, pohodlnosť či hypochondriu.

Deti majú pred dospelými navyše ďalšiu nevýhodu – nie sú schopné vyjadriť, čo cítia, slovami, chýba im k tomu abstraktné myslenie, slovná zásoba, prípadne oboje. Správu o poranenej duši potom vysielajú svojmu okoliu veľmi svojsky – odmietaním jedla, stratou záujmu o hračky, klasickým, takmer učebnicovým prejavom je sťažovanie sa na bolenie bruška a hlavy. Mnohé deti však veľmi často volia signály také zložité, že ani najbližší im hneď neporozumejú a už vonkoncom nepomyslia, že dieťa môže mať depresiu.

Detských depresií pribúda

Zatiaľ čo oficiálne štatistiky WHO uvádzajú, že približne 16 percent dospelej populácie postihne depresia aspoň raz v živote, presný údaj týkajúci sa detí zatiaľ neexistuje. Z najznámejších štúdií najskromnejší odhad uvádza novozélandská, ktorá hovorí o 1,8 percenta z celkovej populácie, najpesimistickejšiu správu (8,9 percenta) uverejnili vedci z univerzity v Cambridge.

Slovenskí pedopsychiatri s istotou tvrdia, že počet psychotických porúch, vrátane tých najťažších, ako sú schizofrénie či maniodepresívne stavy u detí, stále stúpa.

V posledných dňoch u detí pribúdajú depresívne nálady ako reakcia na teroristické útoky. Labilnejšie a úzkostnejšie deti reagujú na zlé správy, ale napríklad aj na cvičný poplach civilnej ochrany v škole, strachom až prehnanou úzkosťou. Rada psychológov znie – s deťmi sa treba viac rozprávať.

„Ak začne dieťa vysielať zvláštne signály okoliu, je dôležité vyhľadať psychológa a pedopsychiatra a uvedomiť si, že depresia je choroba, ktorú nemožno rozchodiť – ale nevyhnutne liečiť,“ hovorí MUDr. J. Blusková z Kliniky detskej psychiatrie v Bratislave. (uj)

Posledné desaťročie 20. storočia nazvali psychológovia a psychiatri desaťročím strachu. Sociológovia označujú obdobie, ktoré prežívame, epochou úzkosti. Zo štatistík WHO vyplýva, že štyri z desiatich najčastejších vážnych ochorení patria do oblasti – depresie, alkoholizmus, schizofrénia a fóbie.

Na kvantá hlceme anxiolytiká, ktoré rozkladajú strach. Medzi najčastejšie predpisované lieky na celom svete patria antidepresíva, lieky na znižovanie cholesterolu a hypnotiká na upokojenie.

Posledné hrôzostrašné udalosti dávajú tušiť, že úzkosti, depresie a strach sa stanú zrejme všadeprítomnými emóciami tretieho tisícročia. Už teraz viac ako štvrtina Európanov trpí klinicky významnými prejavmi úzkostných porúch a strachom, ktorý ich zbavuje možností žiť tak, ako by chceli.

V banálnych situáciách sa nám trasú ruky, kokceme, bojíme sa ísť výťahom, vyjsť na ulicu. Obávame sa vzoprieť svojmu nadriadenému, máme strach z pavúkov, AIDS, rakoviny a teroristov. Nedokážeme vystúpiť na rodičovskom združení a zastať sa svojich detí, udržať moč. Bojíme sa o svoje miesto, kariéru, bankové konto. Máme dokonca strach aj z toho, že niekto príde na to, že máme strach.

Teraz nás vystraší aj obálka od neznámeho odosielateľa. Úzkosť v nás vyvolajú reči o nedostatočnom počte plynových masiek a podzemných krytov.

Prečo toľko strachu v tomto storočí?

Strach má človek od praveku.

„Je to základná emócia, ktorú človek dostal do vienka, aby prežil. Geneticky zakódovaný strach bol naprogramovaný približne tak, aby človek zvládol napríklad desať ohrození v podobe nebezpečnej zveri, aby sa popasoval s ohňom či vodou,“ hovorí psychiatrička Anna Gálisová. Súčasný človek sa však už netrasie pred mamutom, s fyzickým nebezpečenstvom sa takmer nestretáva.

„Zato stokrát denne čelí strachu psychickému – bojí sa o miesto, strašia ho stále nové a zákernejšie choroby, bojí sa o úspory v banke, bojí sa konkurencie. Všetko sú to preňho nepriatelia, s ktorými sa nemôže pobiť, ale ani pred nimi utiecť. Nedokáže svoj strach ventilovať.“

Ľudia sú pod neustálym informačným tlakom. Veľa z tých vecí sa dialo aj v minulosti, ale sa nás to nedotýkalo tak bytostne, lebo sme o tom nevedeli. Niekedy je ťažko odfiltrovať, čo do akej miery zaťažuje psychiku človeka.

Dnes vidíme zabíjanie v priamom prenose. Na obrazovke vidíme mučenie, nepredstaviteľné krutosti a chudobu. Človek si zákonite kladie otázku: Čo s tým?

„Rozhodne ho to nenapĺňa veľkým optimizmom, pretože ako jednotlivec len ťažko môže do toho zasiahnuť a zmeniť stav. Závažným zdrojom strachu, úzkostí a depresií môže byť aj to, že ľudstvo je preťažené informáciami – najmä negatívnymi.“

Zoberte si ceruzku a napíšte zoznam

Aj keď si to nepriznávame, každý z nás žije so svojimi úzkosťami a strachmi. Úzkosť je však na rozdiel od strachu bezpredmetná, človek ju pociťuje bez toho, aby vedel, z čoho pramení.

Podstatné však je, ako s úzkosťami zaobchádzame a ako sa s nimi vyrovnávame, ako im dovolíme rásť do neprekonateľných rozmerov. V ľahších prípadoch si možno pomôcť aj vlastnými silami.

„Stačí vziať papier a ceruzku, napísať zoznam vecí a situácií, v ktorých vás prepadá strach, a oznámkovať stupeň ohrozenia, aký cítite. Potom treba skúsiť tú pre vás najmenej nebezpečnú situáciu trénovať – napríklad cestu autobusom dávkovať po jednej zastávke. Najlepšie je začať s blízkym človekom, ktorému dôverujete. Psychológovia a psychiatri postupujú podobne – svojich klientov otužujú v situáciách, ktoré vzbudzujú chorobnú úzkosť a strach,“ hovorí psychologička Mária Hanúsková.

Potláčanie pocitov úzkosti môže viesť k psychosomatickým problémom. Dôležitá je stratégia boja proti depresívnym pocitom.

„Hlavnými pomocníkmi sú technika dýchania, uvoľňovacie cvičenia a pozitívne myslenie,“ hovorí psychologička.

Dodáva, že akonáhle strach začne obmedzovať slobodu nášho rozhodovania, brániť normálnemu životu, obmedzovať nás v tom, kam ideme, čím a ako pôjdeme alebo kde budeme pracovať, ide o strach patologický. Vtedy s tým treba niečo robiť, ideálne je vyhľadať pomoc lekára.

Prečo nás sužujú fóbie?

Fóbiami či prehnaným strachom z niečoho, čo za normálnych okolností nie je nebezpečné, trpí takmer každý desiaty človek.

„Fóbia je v podstate naučený strach. Aj keď postihuje predovšetkým ľudí, ktorí sú všeobecne úzkostnejší a bojácnejší, nikto sa s ňou nenarodí a nikto s ňou ani nemusí zomrieť. Strach často pramení z prežitého zážitku v detstve, z nepríjemnej udalosti, niekomu stačí, ak raz omdlie v autobuse, lebo tam bol vydýchaný vzduch a od tej chvíle sa bojí, že sa to zopakuje vždy,“ hovorí psychiatrička Gálisová.

Fóbia nemusí byť zakaždým podložená vlastným zážitkom, niekomu dokonca stačí, keď mu o svojich obavách rozpráva niekto iný. Drvivá väčšina žien sa striasa odporom, keď sa hovorí o hadoch, hoci ich doteraz videli len za hrubým sklom v teráriu. Fóbie podľa literatúry možno mať z čohokoľvek. Lekári popisujú dokonca príklad panického strachu z čokolády, keď sa postihnutý už pri pohľade na čokoládu začal strachovať o svoje zdravie. Drvivá väčšina takýchto fóbií nie je závažná, lebo človeka príliš neobmedzuje. Hadom, pavúkom aj čokoláde sa môžeme ľahko vyhnúť.