V Bratislave vládol koncom 19. storočia v porovnaní s Viedňou alebo Budapešťou oveľa pokojnejší duch. K jej čaru neodmysliteľne patrili výletné miesta v jej blízkom okolí, práve preto bola veľmi vyhľadávaná. Vtedajší romantický ideál človeka ako pevnej súčasti prírody bol však už dávno prekonaný a dnes sa zdá, že v ľuďoch z neho neostalo zhola nič. Zopár „Zelených koreňov“ však predsa prežilo. Napríklad aj na bratislavskom hradnom kopci.„V mladosti som koketoval s myšlienkou z Bratislavy odísť. Rozmýšľal som, že si opravím starú drevenicu niekde na strednom Slovensku, že budeme mať s rodinou kde bývať a zároveň zachránime pamiatku,“ hovorí výtvarník, pedagóg a dlhoročný ochranca prírody a pamiatok Marián Huba. Spolu s bratom sa narodili v dome, ktorý postavili ešte ich starí rodičia povyše hradu. Pri dome bola pomerne veľká záhrada, o ktorej v 70-tych rokoch úrady usúdili, že ju treba rozdeliť na dve a nezastavanú predať. Strach z toho, že by sa na tomto mieste objavili bagre, rozhodol, že ju rozdelili len na papieri a zastavia ju radšej niekto z rodiny. „Bol som práve čerstvo ženatý, a tak los padol na mňa a moju ženu. Stavanie som zobral ako prejav vernosti miestu, ktoré obývali už moji starí rodičia. Stavali sme sedem rokov zväčša svojpomocne, ručne, recyklovali staré tehly, trámy…“
Najváženejší člen rodiny je strom
Pán Huba staval svoj dom sedem rokov v duchu „niečoho malého“. Pôdorys povykrajovali tak, aby dom nepoškodil koreňové systémy starých stromov. Kopúc základy zistili, že na jednej strane ostalo akosi málo záhrady. Tak ich posunuli a zmenšili obývačku. Hoci je dom „o číslo menší“ ako okolité, stále je vraj pre jednu rodinu priveľký. Možno to čoskoro napravia vnúčatá.
Každý zo stromov tu má svoju históriu. Záchrana zelene, hlavne starých stromov, bola jedna z jeho hlavných radostí počas roboty okolo stavby. „Moja žena hovorí, že v minulom živote som bol asi stromom,“ prezrádza pán Huba. Stromy opatroval aj preto, aby svojou krásou i užitočnosťou slúžili verejnosti. „Možno som si tým kompenzoval podvedomú výčitku voči tým, ktorí nezdedili záhradu a bývajú v paneláku,“ priznáva sa. Je dodnes presvedčený, že vilové štvrte by mali suplovať nedostatok zelene v centre a sídliskách. „Žiaľ, posledné krajinársky cenné územia sa potichu rozpredávajú,“ komentuje dnešnú realitu.
Nevyschol ani jeden škôlkar
Domčeku Hubovcov vládnu popínavé rastliny a brečtan dokonca prerastá cez okná dovnútra izieb. Jedna izba je vyhradená na „škôlkovanie“. Tu sa presádzajú a ošetrujú malé stromky, ktoré sa potom vysádzajú na rôzne verejné priestranstvá. Niektoré už vyrástli, iné sú zničené, ale ani jeden zatiaľ nevyschol. „Moja manželka hovorí, že v predošlom živote som bol asi strom,“ prezrádza Marián Huba. „Ak niekde vyrúbu strom neúmyselne, dokážem to prežiť. Ale keď padol za obeť najstarší strom v Bratislave s priemerom kmeňa 2,20 m len preto, aby stavebná parcela vyhovovala chúťkam súkromnej osoby, a nikto to nepotrestal, to ma bolí doteraz.“
EVA ANDREJČÁKOVÁ
FOTO SME - ĽUBOŠ PILC
