Interferóny síce nesľubujú vyliečenie, pomôžu však pacienta udržať v relatívne dobrom stave dlhé roky. foto - archív
"Prišlo to náhle z ničoho nič, z plného zdravia. Ráno som sa zobudila a mala som stŕpnuté ruky. Potom to na chvíľu prešlo. O niekoľko dní sa začali závraty a neskôr zahmlené videnie. To som už tušila najhoršie."
Keď jej stanovili diagnózu, hneď vedela, o čo ide. Zuzana si s touto chorobou užila trápenia dosť: "Mama mala sklerózu multiplex. Ja som však nikdy neverila, že by som ju mohla dostať aj ja. Hovorila som si, že život predsa nemôže byť taký krutý, aby sa všetko ešte raz zopakovalo. Prežívala som to celé roky s mamou, prečo práve ja a moje deti? Keď som začala chodiť do školy, mama sa už nevládala postaviť na nohy, najprv chodila o paličke, potom na vozíčku, posledné roky pred smrťou len ležala."
Zákernosť sklerózy multiplex je v tom, že stále postupuje a má v zálohe tie najhoršie tromfy. Pacient sa časom stáva väzňom vo vlastnom tele, stráca nad ním kontrolu. Telo odchádza, mozog a psychika však ostávajú. Človek si svoju rastúcu nemohúcnosť plne uvedomuje.
Zuzana, mama trojročnej dcéry a šesťročného syna priznáva, že hoci s chorobou denne bojuje spolu s manželom, aj ona máva zlé rána a neubráni sa hrozným predstavám: "Keď sa niekedy zobudím, vidím sa bezvládna, paralyzovaná na vozíčku. Nedokážem si to zatiaľ predstaviť a nechcem o tom ani premýšľať, hoci občas musím."
Zuzane pomáhajú aj najmodernejšie lieky. Každý druhý deň injekcie. Ak nie je doma manžel, pichá jej ich šesťročný syn.
"Keď umierala moja mama, taká liečba ešte nexistovala." Zuzana preto verí, že výskum bude rýchly a ona neskončí na vozíčku. (uj)
