nájdeme postupne vo všetkých „spoločenských“ týždenníkoch.
V mestskom prostredí sa naisto dozvieme, kde je banka, McDonald, benzínka, butik. Ale kto je autorom tej-ktorej budovy či dokonca dobrého interiéru (čo je okrem informácie vnímateľovi i verejné preberanie zodpovednosti dotyčného autora za svoje dielo), to sa nedozvieme takmer nikdy. Netýka sa to len najnovších dominánt hlavného mesta – budovy VÚB, ktorú ľud nazval Zapaľovač, či Národnej banky. Netýka sa to ani vydarených architektúr rodinných domov – hoci nedávno získal výročnú cenu za architektúru práve rodinný dom. Týka sa to najmä budov z konca 19. a z 20. storočia, teda našej pamäti a kultúrnej hrdosti. Nemožno poprieť, že informovanosť, lepšie povedané vzdelanosť v súvislostiach, zásadne vplýva na rozhodovanie jednotlivca. Od nákupu nepotrebných vecí až po voľby.
Komunistická moc si pestovala svoje chrámiky, ktoré boli dokonca pamiatkovo chránené. Čo asi tak robí dnes ilegálny domček KSS v Prievoze? Naproti tomu ministerstvo kultúry nedokázalo uchrániť ani svoju vlastnú budovu, presnejšie vulgárne anektovanú Tatra banku na bratislavskom Námestí SNP. Na účel banky spolu s kinom pre verejnosť (bývalý Pohraničník) ju postavil architekt M. M. Harminc. Ktovie, ako vyzerá teraz pôvodný originálny keramický interiér kina a foyeru, ktorý na desaťročia v podobe Salónika fotografie prichýlil prezentáciu slovenských fotografov? Moc sa zachovala ako rímsky cisár za úpadku ríše. Keď nemal na nový víťazný oblúk či stĺp, dal presekať nápis. Zrušil úspešného predchodcu a pre neinformovaných potomkov podpísal pod dielo seba. Na Tatra banke sa dnes skvie presekaný nápis v mramore: Ministerstvo kultúry.
Mnohí, ktorí prechádzajú Trnavou, netušia, že pozoruhodná stavba trnavského vodojemu, na ktorom je zvlášť osobito skĺbená technická funkcia a konštruktívna estetizácia, je dielom architekta Emila Belluša. Toho istého, čo postavil Kolonádový most v Piešťanoch či Národnú banku na Štúrovej v Bratislave alebo internát Mladá garda. Vyhral aj súťaž na stavbu Slavína, ale realizoval sa iný návrh.
Možno sa vie, že autorom kultúrneho domu v Skalici je Dušan Jurkovič. Málokto však tuší, že po prvej svetovej vojne postavil viac ako tucet originálnych vojenských cintorínov na slovensko-poľskom pomedzí. Ktovie, ako sú na tom dnes tieto šperky secesnej architektúry?
Je viac ako isté, že sa to zmení okamžite, ako si budú obce a regióny vládnuť samé. Pochvália sa každému všetkým, čo v ich dosahu za niečo stojí. I najmenšími raritami a vzácnosťami. Ako minule vyplynulo z rozhovoru s Adamom Michnikom v SME, v Poľsku sa to už stalo. Ani nemuseli na nás čakať.
Autor: FERO GULDAN
