Pohostinnosť je silnou stránkou rodiny Avnikianovcov a priestranný byt býva často miestom priateľských návštev. V obývačke dominuje vzácny kus španielskeho sekretára.
u politikou jeho života. V roku 1991 ho zastihla ponuka zo Slovenska. Už desať rokov sa intenzívne venuje tanečníkom baletného súboru SND, ktorí v ňom rok čo rok nachádzajú výnimočného pedagóga.Manželka Karin vyučuje tanec na konzervatóriu v Bratislave a pre dcéru – stredoškoláčku je už Bratislava tým skutočným domovom. Napriek tomu, že manželia si tu veľmi rýchlo zvykli a stretli mnoho výborných priateľov, cítia sa z času na čas ako hostia. K dobrému pocitu „zakorenenia“ totiž vždy patrí vlastná strecha nad hlavou. Rafael a jeho rodina si ho môžu navodiť iba v služobnom byte. A pre „hviezdu sovietskeho baletu“ – človeka s arménskou krvou, gruzínskou rodinou a typicky širokým ruským srdcom – to napriek veľkej schopnosti prispôsobiť sa predsa nebýva ľahké.
Sťahovanie na dennom poriadku
„Odkedy žijeme v Bratislave, vystriedali sme bývanie už päťkrát,“ hovorí dnes už s úsmevom Rafael, „a nakoniec sme sa vrátili do prvého bytu.“ Pri poslednom sťahovaní pripravila pani Karin prekvapenie – kým bol Rafael v zahraničí, byt v takmer storočnom bratislavskom dome dala s priateľkou do perfektného stavu. „Každý z týchto bytov bol polozariadený, ale nič noblesného nás tam nikdy nečakalo. Keďže sme nechceli bývať v úplne provizórnych podmienkach, niečo sme si zariadili a prerobili,“ hovorí. Rodina síce má na Slovensku trvalý pobyt, no vždy je to pre nich iba služobný byt, do ktorého sa neoplatí investovať väčšie sumy.
Rodina Avnikianovcov je stále v plnej závislosti od ďalšieho politického vývoja, a predovšetkým od divadelnej politiky u nás. Počas desiatich rokov sa ich pobyt na Slovensku stal aj nepohodlným. Ale po väčších či menších peripetiách, a najmä vďaka výborným priateľom, sa Rafaelovej rodine na Slovensku podarilo prežiť ťažké chvíle.
Zelená džungľa
„Jasné, aj my sa usilujeme čo najlepšie si svoj byt zútulniť v rámci možností. Moja manželka by menila čosi každý rok,“ hovorí Rafael. Jej najväčšou láskou sú kvety, preto ich majú úplne všade v obrovských kvetináčoch a cítia sa tam vraj doslova ako v domácej džungli. Rafael má zase slabosť na kytice, ktoré dostáva od priateľov. Je ťažké sa s nimi lúčiť, a preto si ich dáva všetky vysušiť. „Každá z nich mi pripomína nejakú dôležitú udalosť.“ Jeho sušené kytice visia doma zo stropu, „dolu“ sa pani Karin stará o tie živé a vraj sa s nimi doslova rozpráva.
Kam schovať divadelné stoličky
Rafael charakterizuje svoju rodinu ako nesmierne pohostinnú. Je to jeden z ďalších dôvodov, prečo sa neuspokojiť len s provizórnym služobným vybavením. Chodia k nemu na návštevu nielen žiaci a rôzni priatelia, ale často aj kolegovia zo zahraničia. Preto sa usilujú byt formovať tak, aby bol štýlový a zároveň funkčný. „Stane sa, že ma chcú niektorí kolegovia prekvapiť a prísť navštíviť domov. Na to musím byť pripravený. Keď sa to stalo prvý raz, ostal som úplne zaskočený. V chvate a s hanbou som vymýšľal, kam schovať divadelné stoličky, čím prikryť ošarpaný stôl. Vtedy som si uvedomil, že veci okolo mňa v byte sú staré, polámané, zatuchnuté. Takýchto situácií sa dnes vyvarujem,“ hovorí Rafael.
Už od nás neodchádzajte
Každý predmet a každý kus nábytku pre Avnikianovcov niečo znamená. „Samozrejme, milujem pohodu, strašne rád mám kreslo, noviny a okuliare. A občas potrebujem pár hodín stráviť v úplnej samote,“ priznáva Rafael. Byt, v ktorom bývajú teraz, má veľmi rád. Keď sa tam prisťahovali druhý raz, úplne ho dojalo privítanie susedov. „Bol som taký prekvapený, keď ma čakali so slovami – vitajte doma a už od nás neodchádzajte.“ Občas za ním prídu vraj aj vtedy, keď sa zbierajú peniaze na rôzne opravy alebo rekonštrukcie spoločných priestorov. Rodina byt dlhodobo využíva, preto Rafael prispeje, samozrejme, zo svojho. Uvedomuje si, že vzťahy s okolím sú preňho určujúce, a byt je jediné miesto, kam sa môže človek ukryť so svojimi starosťami aj radosťami.
Máme tu čo robiť
Keď Avnikianovci prvýkrát po takmer ôsmich rokoch opäť navštívili Arménsko, u rodičov sa zišla celá rodina a im sa vybavil pocit starého domova. Samozrejme, dcéra už vníma všetko inak. Arménsko už nepovažuje za svoj domov – mentalitou a myslením je doma na Slovensku, kde odmalička vyrastala. „Naozaj som si nemyslel, že tu zotrvám tak dlho. Niekedy sa zamyslím, otvorím oči a hovorím si, bože, kde to som,“ priznáva sa Rafael. Desať rokov spravilo svoje. Rodina už neuvažuje o tom, že by sa vrátila do Arménska. Prácu v balete pokladajú obaja za svoje dôležité poslanie. „Dnes som presvedčený, že patríme sem. Máme tu čo robiť,“ uvažuje Rafael.
Pre baletného majstra je dôležité byť nielen dobrým pedagógom, ale aj diplomatom. Nedávno pripravil sólistov v Košiciach k Labutiemu jazeru, v Bratislave sa zase chystá januárová premiéra Spiacej krásavice. Zájazdy sa začínajú obvykle až v lete. Minulé sezóny strávil vo Švajčiarsku, Francúzsku a v Amerike. Dôvera, ktorú mu preukazujú divadlá v zahraničí, mu paradoxne dáva silu pracovať tu, kde nachádza skutočne mnoho talentovaných tanečníkov. Aj keď angažmán v inej krajine by mu zaručovalo menej „bojové podmienky“, stojí mu to za to. „Balet je mojím poslaním a divadlo mojím prvým domovom,“ hovorí.
EVA ANDREJČÁKOVÁ
FOTO – ĽUBOŠ PILC
