FOTO – ARCHÍV AUTORA
Pre chovateľov začiatočníkov, ktorí sú pevne rozhodnutí, že svoj chov začnú s plemenom králikov, je vhodné menej náročné a voči stresom odolné plemeno činčila veľká. Pre svoje úžitkové parametre je pomerne rozšírená. Tento mutačný typ vznikol roku 1913 vo Francúzsku a u nás sa s ním stretávame už v roku 1922. Postupne z plemena vyšľachtili dva typy – ťažší s hmotnosťou 4 kg a viac a ľahší 2,5 – 3,5 kg.
Má striebristošedú farbu srsti s výrazným húsenkovaním, čím napodobňuje juhoamerického hlodavca – pravú činčilu. Každý chlp je štvorvrstevne sfarbený. Zo spodku – z dvoch tretín je modrošedý, potom má asi 5 mm belavý prúžok „medzifarby“ , nasleduje 2 – 3 mm široký čiernošedý prúžok a zakončený je bielym alebo čiernym končekom. Toto vrstevné sfarbenie vynikne pri rozfúknutí srsti.
Činčila králik má čierno vrúbené ušnice, brucho biele s modravou podsadou, pierko z vrchu čierne a zo spodku biele. Charakteristický je uhrovitý, čierny pás na chrbte a jeho presné ohraničenie. Vypracovaná kožka je veľmi vysoko cenená v kožušníckom priemysle pre svoju veľkosť a hebkosť.
Samice vrhajú 6 – 10 mláďat. Tie v období medzi 3. a 4. mesiacom dosahujú hmotnosť vyše 2 kg. V plemenitbe využívame zvieratá 2 – 3 roky. Nevyžadujú také veľké ustajňovacie priestory ako iné veľké plemená. Postačuje im koterec o dĺžke 70 cm, hĺbke 50 cm a výške 40 cm. Pri pripúšťaní zabezpečujeme obrátkovosť tri razy do roka s tým, že mláďatá odstavujeme po 8. týždňoch.
Žiadny chovateľ by nemal prehliadať pri výbere plemenných zvierat príliš krátky, úzky uhrovitý pás na chrbáte, zle sfarbenú srsť, najmä s hnedým nádychom medzifarby, biele pazúriky, inofarebné škvrny v srsti , lebo tieto chyby sa môžu ďalej šíriť.
Platí, že svetlé samice pripúšťame samcami, ktoré sú v tmavšej srsti a naopak. Neodporúča sa páriť dva rovnako odtieňovo sfarbené zvieratá. Keď sa vo vrhu vyskytnú príliš svetlé, alebo naopak príliš tmavé mláďatá, svedčí to o nevhodnom zostavení páru. (mm)
