- apalický syndróm. Je to tzv. bdelé bezvedomie. Stav, keď sú zachované iba životne dôležité funkcie tela, ako je dýchanie, trávenie, vylučovanie. Jeho mama za ním prichádzala do nemocnice na Kramáre deň čo deň, mesiac čo mesiac, rok čo rok.
Každý deň od tretej do piatej popoludní sa mu prihovárala, masírovala mu chodidlá, prsty, chrbát, krk, ramená. Strihala mu vlasy, holila ho, umývala, rozprávala príhody z detstva, púšťala mu rozprávky, ktoré rád počúval.
"Dýchal, bilo mu srdce. Napriek všetkym lekárskym prognózam a pochybnostiam som dúfala, že sa raz z tohto nekonečne dlhého spánku prebudí," spomína pani Hana.
Každé tri mesiace mu lekári prístrojmi merali činnosť mozgu. Nález na mozgu bol stále rovnaký. Matka však stále verila. Ošetrujúci lekár to rešpektoval: "Nemôžeme a nemáme právo jej brať nádej." Po vyše tisícke dní v kóme Radko nakoniec zomrel. Je to len jeden z desiatok príbehov, ktoré sa odohrajú každý rok. Nehôd a traumatizujúcich udalostí stále pribúda. Prípady pacientov v dlhodobom bezvedomí však prinášajú aj množstvo etických otázok. Je to život? Alebo len biologické prežívanie? Má niekto právo ukončiť takýto stav?
MUDr. Milan Lukáč, primár Interného oddelenia Dérerovej Fakultnej nemocnice na Krásnej Hôrke, kde Radomír ležal, k prípadu povedal:
"Starostlivosť o takto postihnutých je veľmi vyčerpávajúca, finančne aj fyzicky náročná a absolútne závislá od tímovej práce. Medicína, lekári sú povinnní urobiť všetko, čo je v ich silách. V posledných desiatich rokoch sa špičková resuscitačná a intenzívna starostlivosť považuje za dvojsečnú zbraň. Na jednej strane stojí ekonomická reštrikcia, takáto starostlivosť je veľmi drahá. Na druhej strane platí princíp sociálnej spravodlivosti. Máme právo odmietnuť liečiť človeka, ak existuje táto možnosť? Spoločnosť by sa mala venovať aj takýmto veciam, sotva bude možné nájsť kritérium, kedy možno človeka odpísať, vypnúť gombík na prístroji, odpojiť sondu," myslí si doktor Lukáč.
(uj)
