Hanka je dcéra známej novinárky. Jej mama suverénne moderovala televízne besedy, s prehľadom spovedala politikov. Aj Hanka chcela dosiahnuť veľa. Jedného dňa však zrazu nedokázala vyjsť ani z domu. Mala panickú hrôzu stisnúť kľučku na bráne a vyjsť von. Je taká pekná, že by mohla byť aj modelkou, ale nedokázala nastúpiť ani do autobusu. Bez pomoci lekárov a psychoterapie by dodnes sedela doma.
"Začalo sa to už dávno. Nemohla som ísť do kina, do divadla, nikam, kde bolo veľa ľudí. Stávalo sa mi, že som z paniky vybehla von z autobusu a ocitla sa niekde v neznámej štvrti. Pochodila som desiatky lekárov, jedla upokojujúce tabletky, ale moje trápenie sa nezlepšovalo. Podarilo sa mi preklepať sa cez celú vysokú školu. Semináre, skúšky, zápočty, to nebolo nič v porovnaní s tým, ako tam pricestovať. Potom som však zrazu vôbec nemohla vyjsť von. Nešlo to. Celé štyri mesiace som prežila v absolútnej izolácii. Kto to neprežil, nepochopí.
Prepadli ma depresie, že som zbytočná, na nič sa nehodím, celé dni som upratovala, aby som bola aspoň na niečo dobrá. Potom som len ležala."
Hanke pomohla psychoterapia. Individuálna aj komunitná. Nemusela ležať v nemocnici. Do Hestie, denného stacionára Psychiatrickej kliniky ružinovskej nemocnice v Bratislave, ju denne vozil otec. "Deň čo deň som tam bola od rána do tretej popoludní. Pani doktorka mi pomohla tak, že to ani neviem vypovedať. Cítim sa normálna. Na terapii som stretla veľa mladých ľudí, ktorí sú vzdelaní, vysoko vnímaví, možno len citlivejší ako tí 'normálni', ktorí si voľne, bez strachu chodia po svete. Moji zdraví priatelia si ani neuvedomujú, aký je to dar. Stále ma prekvapuje, koľko mladých ľudí tu je. Prísť na psychoterapiu znamenalo pre mňa vytrhnutie z toho strašného pocitu menejcennosti. Aj pre mojich úspešných rodičov bolo ťažké vyrovnať sa s tým, že ich dcéra môže mať takéto problémy, ale po rozhovore s psychoterapeutkou to pochopili."
(uj)
