KRESBA – AUTOR
Bolo to ako v dobrom filme, pretože v bežnom sa sotvakedy dejú dva deje v jednom obraze. Na jednom konci mäsiarskeho pultu predajne aj jedálne, na trnavskom korze, ma mäsiar uhovoril, že pre mňa na nedeľnú polievku bude najvhodnejšia polovica sliepky, ktorá má 2,5 kg. Je to moravská sliepka originál, a má ju poslednú. Keď sa rozplýval, že polievka bude ako víno, ešte sa bránim, že víno máme dobré. Na opačnom konci pultu, kde vydávajú teplú stravu, sa hrčila skupinka personálu. Inicioval to vedúci a povzneseným hlasom udeľoval mimoriadnu pochvalu zapýrenej kuchárke pred očami kolegov a kolegýň. Prečo? Medzi stolíkmi, pri ktorých zákazníci konzumovali, z vonkajšieho pohľadu vlastne rovno vo výklade, stála opretá barla. Taká dnešná, kovová, so šedým držiakom do ruky a plastovou objímkou okolo predlaktia. Jednoducho, kuchárka tak dobre varí, že si tu dotyčný aj barlu zabudol. Chváliaceho vedúceho to vzalo až tak, že chodil povznesene poza pult hore dolu a podelil sa s týmto úžasným zistením, na ktoré nie a nie nájsť primerané vysvetlenie, s každým novým zákazníkom, čo vstúpil do dverí.
Jeden mi balí sliepku, druhý pendluje a neveriacky krúti hlavou. Veď sa mu ani niet čo čudovať: v piatok napoludnie, v staroslávnej mnohokostolnej Trnave, v mäsiarstve – niekto zanechá vo výklade barlu. Povážte, keby sa to stalo v stredoveku, vieme o tom ešte aj dnes. Aspoň trochu citlivému človeku to nemôže byť ľahostajné, otvorí mu to brány predstavivosti a umožní aspoň na chvíľu byť svedkom zázraku.
Úplne obrátene, možno tiež trochu detinsky, vyzerá ľahostajnosť personálu v kaviarňach a reštauráciách, kde si personál, zvyčajne mladý, málokedy kvalifikovaný, púšťa svoju hudbu. Dokonca neviem, či poznám zariadenie, kde by to tak nebolo. Hádam Netcafé – čajovňa v Pezinku, kde si dali odborníkovi dramaturgovane nahrať CD, aby mali príjemnú hudbu na celý deň. Inak všade reve obľúbená „muzika“ či ukričaná komerčná stanica. Raz na to môj priateľ advokát povedal, že už ani čašníci v Bulharsku si nepúšťajú svoju muziku.
Komu niet rady, tomu niet pomoci. Často ani zázrak nestačí, aby sme dostali rozum, alebo vnímali toho, kvôli komu sme tu – v práci, doma, v úrade, v pohrebnej službe, v mestskej doprave. Apropos, kedysi v sedemdesiatych rokoch, keď chodila električka na hlavnú bratislavskú stanicu ešte po Štefánikovej, jeden vodič (a neviem iste, či mali povinné hlásiť zastávky), hlásil do mikrofónu takto: Veľké srdce – malý výber (Námestie SNP). Alebo: Fajka bola – fajka zhasla (Suché mýto). Cestujúci sa pozerali pár sekúnd po sebe, či sa môžu smiať, alebo sa na tom zabávať. Pravda, ako ktorí.
Ak sa nič nestalo, barla stojí vo výklade doteraz. Podobne, ako tá v rukách vyliečeného atléta na piešťanskom moste. Čo je lepšie? Ak zostane barla celá a pacient utečie, alebo zostane pacient celý a skamenie?
Je po voľbách. Historických, prvých, komunálnych atakďalej. Bude, chvalabohu, čochvíľa iba temnou minulosťou, keď mladíci chránili pred Západom výdobytky Východu. Tí, ktorí boli na vojne, veru vedia, kde chrómujú vidly. Teraz už len, aby všeobecná pospolitosť pochopila, kde chrómujú barly.
FERO GULDAN
