Keď si Mária líhala na operačný stôl, vedela, že sa to môže stať. Lekári hovorili o päťdesiatpercentnej možnosti, podpísala reverz. Myslela si, že je pripravená. "Keď som sa po narkóze zobudila bez prsníka, zosypala som sa. Členku klubu Venuša, ktorá ma prišla na druhý deň pozrieť, som hystericky vyhodila z izby. Stihla mi len položiť na posteľ malú brožúrku s kontaktným číslom. Dnes sa za to hanbím," hovorí 38-ročná Mária Urbanová, ktorá prišla pred piatimi rokmi o prsník.
"Naučili ma toľko vecí. Už len taká maličkosť - ako a kde si vybaviť preukaz zdravotne postihnutých, ako žiadať o príspevok, kde si kúpiť epidézu, náhradný prsník, špeciálne podprsenky, oblečenie, parochne, ak vám po chemoterapii vypadajú vlasy. Vždy som bola nepraktická, ale teraz som bola aj zlomená psychicky, moje sebavedomie ženy bolo úplne na nule.
Keď som sa vrátila domov z nemocnice, s manželom sme okolo seba chodili ako dvaja cudzí ľudia. Ja som sa hanbila vyzliecť, manžel nevedel, ako sa mi prihovoriť, ja som plakala tajne do vankúša. Na stretnutiach so ženami z Venuše som zistila, že tak reaguje väčšina partnerov, ale aj blízkych ľudí."
Mnohé manželstvá sa naozaj rozpadnú ani nie preto, že by manželovi tak chýbal manželkin prsník, ale skôr z odcudzenia, ktoré nastane, lebo k sebe nevedia nájsť cestu. Len pre zaujímavosť vo Švédsku majú manželia žien po amputácii prsníka vlastný klub.
Klub Venuša je združením žien po operácii a amputácii prsníka, ktorý funguje vo viacerých mestách na Slovensku. Úplne prvý vznikol v roku 1990.
Ženy sa stretávajú pravidelne, informujú sa navzájom nielen o pocitoch, ale aj o praktických veciach, o zmenách v zákonoch, volajú si odborníkov na prednášky, chodia spolu plávať, na turistiku. ( uj)
