KRESBA – FERO GULDAN
Hovorí sa, že Vianoce sú sviatkami pokoja. Hej, asi všetci túžime po takom sviatku. Niečomu však nerozumiem. Buď presne neviem, čo výraz pokoj znamená, alebo sa udialo čosi divné odvtedy, čo tento sviatok oslavujeme. Neviem, kde sa ten pokoj podel. Doma sa všetko upratuje, prerába, dorába. Ulice mesta sú zrazu úzke, obchody malé, tovaru málo a človek sa premenil na mravca. Svet je hotové mravenisko či „človečisko“, kde sa všetci tlačia, čosi nosia, hľadajú, vysypávajú obsahy peňaženiek.
Ešte šťastie, že nás v Bratislave žije len pol milióna a ďalších dvestotisíc sem dochádza. Predstavme si, že by sme boli normálne veľkomesto, kde by nás bolo milión a za prácou by dochádzalo pol milióna. To by si jedného dňa všetci povedali, že pôjdu na vianočný trh na Hlavné námestie. Došli by sme, a už by sme nevyšli. Všetky východové cesty by boli upchaté a museli by sme si dať rabaka. Možno by bolo lepšie postaviť trh na zastávke, aspoň by lepšie fungovalo zásobovanie tovaru aj ľudí a pri záchvate klaustrofóbie by sa len počkalo na električku.
Keď sa už naozaj blíži tá chvíľa, na ktorú túžobne čakáme, keď sa už čas ráta na hodiny, ešte treba umyť podlahu, kachličky, utrieť prach, ozdobiť stromček, zamiešať šalát, obaliť kapra. A vtedy si spomenieme, že sme zabudli kúpiť jeden darček. A hop do mraveniska. Toľko ľudí! To všetci zabudli kúpiť milovanej osobe darček? Sme sklerotická spoločnosť.
Večer potom sedíme pri stole ako zabití. Našťastie – stoly sa prehýbajú pod množstvom požívatín. Darček sme dostali, dokonca niekoľko. Jesť nám chutí celý ten čas. Akoby nás niekto predtým mučil hladom. Všetci sme niekoľko dní rozliati po byte. Potom ideme navštíviť tety, babky, švagrovcov. Smejeme sa, hodujeme, rozlievame sa v iných bytoch, kde stoja namiesto živých stromčekov krásne kefy na stračích nôžkach. Keď sa tie kefy poriadne neroztiahnu, v obývačkách stoja metly v tvare kužeľa alebo obrovitánske kefy na umývanie demižónov.
Všetko, čo človek počas Vianoc vidí, pripomína hodovanie. Aj nášmu papagájovi svietia oči na žlto po kukurici. Budeme sa tešiť do roboty. Ale teraz sa ešte tešíme na darčeky, hoci sme už dospelí. Lebo pocit očakávania nie je obmedzený vekom. Aj keď sa ideme v tom „človečisku“ udupať. LACO KERATA
