že vpustiť do bytu nikoho cudzieho. "To by som musela najskôr všetko poupratovať," vysvetľuje.
Už keď vojdete do úzkej chodbičky bytu, kam pozve len skutočne dôverného známeho, vidno, že s ňou niečo nie je v poriadku.
V miniatúrnej predsieni, v obývačke, spálni, dokonca aj v kuchyni a na záchode sú všade knihy, slovníky, encyklopédie, časopisy, noviny - na zemi, na policiach v kartónových škatuliach od banánov, v prepravkách od zeleniny - jednoducho všade. Kopia sa pri nikdy nezložených regáloch.
Nie sú to však len knihy. Doma sa hromadia prázdne vyumývané kelímky od jogurtov, margarínov, potrhané ošúchané tašky, deravé ponožky, staré topánky, detské cvičky, ktoré už nikto nikdy neobuje, polámané hračky, vypísané zošity, časopisy staré desiatky rokov, noviny, kožené stvrdnuté lyžiarky, skladuje aj vyradené popukané hrnce, deravý čajník.
Všetko sa totiž môže zísť. Ponožky sa raz zaštopkajú, v novinách spred 25 rokov môže byť niečo dôležité.
Keď Zuzana odchádza v lete na chatu, jej dcéra prichádza tajne do bytu a povyhadzuje vždy aspoň niekoľko ročníkov starých denníkov, desiatky obalov od čohokoľvek a plné igelitky starých handier.
Jej rodina si za tie roky zvykla na všeličo. Na vypraté uteráky položené na prestretom stole, na to, že si neraz musia obuť ponožky rôznych farieb. Totiž keď Zuzana upratuje, len zväčšuje neporiadok. Keď odkladá vianočné ozdoby, celkom určite natrafí na veľkonočné vajíčka a prázdne fotoalbumy. Začne hľadať fotografie, aby ich uložila a medzitým premení izbu na kuticu s nepotrebnými vecami.
Podľa psychológov bývajú zvyčajne takto postihnutí kreatívni a senzibilní ľudia, ktorých pozornosť je nestála, lebo sa zaujímajú o všetko naraz. Na rozdiel od bežných chaotikov, ktorí sú jednoducho leniví, chronickí neporiadnici poriadok chcú, ale nie sú schopní ho urobiť a udržať.
