Po mozgovej príhode stratili reč a znova sa učia hovoriť. V Amerike nosia ľudia s takýmto postihnutím na šatách ceduľku s nápisom, že nedokážu rozprávať, a tak predchádzajú trápnym nedorozumeniam. U nás to zatiaľ nefunguje.
Spevák Václav Neckář, ktorý dostal mozgovú mŕtvicu sa v päťdesiatke sa musel znova učiť rozprávať.
"Mám úplne čistú hlavu, je to, akoby ste mi z počítača vymazali harddisk so všetkými údajmi. Nedokážem zoradiť slová. Myslím si niečo, ale nedokážem to vysloviť," priznal sa českým novinárom.
Je to porucha fonomatického sluchu - radenia vnútornej reči.
Keď má v ruke napísaný text, môže ho prečítať alebo zaspievať. Ale keď papierik odloží a chce to zopakovať z hlavy, zatiaľ to nefunguje.
Ľuďom, ktorí po mŕtvici, po nádoroch či úrazoch stratili reč, pomáhajú klinickí logopédi.
"Je to pomalá, takmer mravčia práca, ktorá si vyžaduje veľkú dávku trpezlivosti, času, pokoja, ale aj cvičenie a dril," hovorí Mgr. Martin Mokoš, logopéd z oddelenia klinickej logopédie vo Fakultnej nemocnici v bratislavskej Petržalke, ktorý sa špecializuje na afázie, poruchy reči. "S pacientmi, ktorí sú hospitalizovaní v našej nemocnici, pracujeme počas celej hospitalizácie. Ako logopédi s nimi putujeme na akékoľvek oddelenie a potom podľa konkrétneho prípadu s ním spolupracujeme."
Keď sa pacienti učia rozprávať, vyzerá to ako hra, ale dá zabrať. V ambulancii klinického logopéda sú rôzne pomôcky, plyšové hračky, kocky, skladačky pre deti, ale aj špeciálne logopedické počítačové programy.
"Afatici skladajú z písmenok slová, náročnosť záleží od stupňa poruchy, vždy sa im prispôsobujeme. Ak to vedia, zvyšujeme náročnosť. Aj pomalé kroky sú kroky. Každý úspech je dôležitý, na tom treba budovať, pacienta treba nasmerovať, aby mal pocit, že sa to naučiť dá a musí sa to podariť."
Veľmi ťažko postihnutým pacientom, ktorí sa vôbec nenaučia komunikovať, logopéd Mokoš vrelo odporúča knihu Motýľ a skafander o veľmi ťažko postihnutom pacientovi, ktorý dostal mŕtvicu a bol dlhé roky pripútaný k posteli. "Všetci, čo sa o neho starali, si mysleli, že nič nepočuje, až prišla jedna logopédka, ktorá zistila, že dokáže komunikovať aj chápať. Spolu s ňou napísal knihu pomocou žmurkania jedným okom. Tak jej diktoval a logopédka prišla na to, ako s ním komunikovať. Tým chcem povedať, že aj u toho najpostihnutejšieho sa dá budovať akási forma komunikácie, či už cez počítač, alebo dotyky." (uj, dz)
