BRATISLAVA. Empatickí lekári majú vyššiu šancu, že od rodiny získajú cenné informácie o svojom kriticky chorom pacientovi.
Ak rodina získa priestor na vyjadrenie svojich emócií, dokáže s lekárom lepšie komunikovať o dôležitých lekárskych rozhodnutiach.
Rozhovormi lekárov s rodinami pacientov sa zaoberal výskum v časopise JAMA.
Pochované emócie blízkych
Výskumníci Harvardovej vysokej školy medicíny v štúdii analyzovali rozhovory tridsiatich pediatrov s približne dvojstovkou rodinných príslušníkov detí, ktoré sa liečili na jednotke intenzívnej starostlivosti.
Rozhovory sa zvyčajne týkali stavu dieťaťa, prognózy a plánov na liečbu kriticky chorých pacientov. Vo všeobecnosti k dialógom dochádzalo v čase, keď sa stav detí zhoršoval.

V prípade, že lekár po svojom vyhlásení urobil prestávku, počas ktorej mohla rodina reagovať, výskumníci označili postup ako "nepochovaný".
Ak vyhlásenie zahŕňalo medicínsku terminológiu, alebo bolo uzavretým komentárom, na ktorý nebolo možné reagovať, vedci ho označili ako "pochované". Výskumníci si zároveň zaznamenávali momenty, kedy pediatri premeškali príležitosť zareagovať empaticky.
Vedci podobne triedili aj vyhlásenia rodiny. Emotívne reakcie označili ako "spojenectvo", medicínsku diskusiu vnímali ako "kognitívnu" reakciu a niektorí príbuzní na slová lekára nereagovali vôbec.
Emotívne - spojenecké - reakcie rodín mali tri podkategórie. Prehlbovanie emocionálnej diskusie, vyjadrenie vďačnosti, alebo súhlas s lekárom.
Empatické spojenectvo
V analyzovaných rozhovoroch boli lekári zväčša empatickí, emócie rodín rešpektovali v troch štvrtinách prípadov.
Vyhlásenia pediatrov obsahovali porozumenie, rešpekt alebo slová opory.
“Pre rodiny s deťmi, je lekárovo "ale" jasným signálom, že sa majú odkloniť od emócií a vrátiť sa k medicínskej debate.
„
Ak zvolili "nepochovaný" prístup, rodiny zareagovali "spojenectvom" a väčšinou prehlbovali emocionálnu diskusiu. Spravidla v nej vykreslili svoje obavy, hodnoty a motivácie.
Na empatický prístup lekára rodiny nereagovali iba v troch percentách rozhovorov.
Lekári, ktorí "pochovali" svoje vyhlásenia, sa u rodín stretávali so strohou a vecnou medicínskou diskusiou, alebo sa nedočkali žiadnej reakcie.
Stávalo sa tiež, že svoje pôvodne empatické vyhlásenia lekári pochovali v odbornom slovníku, alebo ich prehlušili slovíčkom "ale".
Pri "ale" debata končí
"Máme podozrenie, že lekári používajú lekársku terminológiu alebo "ale", aby sa čo najrýchlejšie vysporiadali s emóciami a potom sa vrátili k tomu, čo je pre nich najpohodlnejšie," píše v štúdii pediatrička Tessie Octoberová.
"Pre rodiny s deťmi je "ale" jasným signálom, že sa majú odkloniť od emócií a vrátiť sa k medicínskej debate."

Rola empatie v zdravotnej starostlivosti je pritom podľa vedcov zásadná. Zlepšuje komunikáciu, pacienti bývajú spokojnejší a čo je najdôležitejšie - liečba býva úspešnejšia.
Z empatie ťažia nielen pacienti, ale aj lekári. U empatických lekárov totiž klesá riziko, že zažijú vyhorenie.
"Obmedzením lekárskej terminológie, skúmaním emócií pomocou otvorených otázok a vyhýbanie sa prerušeniam v podobe debát medzi lekármi vznikne priestor na získavanie nových informácií o pacientoch a ich rodinách," napísal Robert Truog v sprievodnej eseji k štúdii.
Ak lekár načúva rodine pacienta, môže nielen spoznať ich obavy a hodnoty, ale aj získať cenné poznatky o pacientovi, ktoré môžu byť kľúčové pre jeho liečbu.