Text pôvodne vyšiel v The Washington Post.
Medzititulky doplnené redakciou.
Minulý september som popíjala svoju poslednú vodku s ľadom a limetkou. Môj pokus o rozlúčku s kokteilami nebol okázalý.
O dlhšie prestávky som sa neúspešne pokúšala aj v minulosti, preto som svoj plán tentoraz neroztrúbila. Zvyčajne som vydržala pár dní, nanajvýš niekoľko týždňov.

Netušila som, ako dlho bude moja prestávka trvať tentoraz. Odhadovala som, že asi na mesiac.
Predpokladaných tridsať dní prerástlo na viac ako rok.
Hoci mi chýba okamžité uvoľnenie, ktoré nasleduje po tom, ako sa alkohol vstrebe do krvného obehu, nesmútim za tým, čo nasleduje - sporadické opice, prerušovaný spánok a nevysvetliteľný pocit smútku po prebudení.
Uvedomila som si, že každý deň vypijem jeden a viac pohárikov. Hoci sa pitie neprejavovalo na mojom živote alebo zdraví, chcela som zistiť, čo sa stane, ak prestanem.
Alkohol je všade aj vo vašej mysli
Ak sa snažíte alkoholu vyhýbať, jeho všadeprítomnosť začne byť bolestivo očividná.

V mojom kaderníctve mi mohli naliať pohár vína, chľast sa objavil v každej show, ktorú som videla na Netflixe, moje kontá na sociálnych sieťach boli zaplavené obrázkami kokteilov a vtipmi o tom, ako je čas medzi kávou a vínom „najstrašidelnejšou časťou dňa“.
Bezplatné alkoholické nápoje boli k dispozícii na pracovných podujatiach i detských narodeninových oslavách. Dokonca aj moja posilňovňa mala bar.
Úprimne, myslím, že sa mi konečne podarilo skoncovať s pitím vďaka tomu, že som sa s manželom - ktorý je abstinentom od strednej školy, presťahovala počas študijného voľna do malého mestečka v Colorade.
Mohla som preskúmať kilometre hôr a keďže moji priatelia boli v Chicagu, bolo jednoduchšie vyhnúť sa akciám na alkohol, pohárikom k neskorým raňajkám, pri networkovaní, k filmu, alebo počas súťažných večerov. Viete si to predstaviť.