KRESBA – FERO GULDAN
Človek neustále túži po zmene. Keď ste v jednom kolobehu činností, žiada sa vám uskutočniť niečo, čo je počas pracovného roka iba snom. Sníval som o romantickom živote na samote. Na prelome roka som sa na nej konečne ocitol. Pol hodiny po vlastných od najbližšej civilizácie, okolo les, sneh a stopy opatrných omrznutých zvierat. A navyše žiaden signál mobilnej siete. Raj na zemi!
Čakala ma tvrdá práca. Píliť a rúbať drevo som nemusel, lebo všetko pripravil starostlivý nájomca. Ale musel som nosiť drevo do krbu a do pece, neustále odhadzovať sneh od vonkajších dverí a vymetať chodník, ktorý viedol do pivnice. Mohol som sa na to aj vykašľať, ale netrvalo by dlho, a neotvorili by sme vonkajšie dvere, nedostali by sme sa von a ani do pivnice za potravinami, vínom, pivom. Snežilo a snežilo, to bolo všetko, čo sa okolo nás dialo. Za celé dni sa nikto nezastavil, nikto nezavolal, nikto nepriniesol zo schránky noviny, nikto nezaklopal na vchodové dvere, či by sme nepožičali jedno vajíčko, alebo či nekúpime nejakú kozmetiku. Kde tí ľudia sú? Kde sú tie autá? Manželka varí, ja krájam cibuľu, cesnak a zase musím ísť po drevo. Rozprávam, mlčím, odpratávam sneh. Až doteraz som si myslel, že dôvod, pre ktorý sme v prvé noci nemohli zaspať, existuje iba v literatúre. Všade bolo také ticho, že sa jednoducho spať nedalo. Keď vonku niečo vrzlo, bol to lomoz, zdalo sa mi, že kľučku na domčeku opačuje medveď. Namiesto reality fungovala fantázia.
V jeden deň som musel ísť do dediny nakúpiť. Ani som nemusel, skôr chcel. Šiel som na bežkách, niekoľkokrát som sa skydol na zem. Náhodou bol obchod ešte otvorený, lebo medzi sviatkami je to tak len v jeden deň, aj to len do dvanástej. Pýtam sa predavačky, či je krčma pod kostolom otvorená. Krčmárka je predavačkina mama a vraví, že otvorená nie je, lebo veď ľudia po Vianociach peniaze nemajú. Veľkolepý plán obrovskej zmeny, že si v krčme, v inom prostredí, dám pivo, sa mi zrútil. Ponuku, že si pivo môžem dať v obchode, prijímam. Predavačka mi ho ponúkne z mocca-kávovej šáločky, vraj aby som nepil z fľaše, lebo z pohára lepšie chutí. Po vylízaní šáločky beriem na chrbát ťažký ruksak, aby som si také pivo mohol dať aj doma. Pozriem sa na zastávke autobusu, či mi nepôjde do najbližšieho mestečka nejaký autobus, možno tam natrafím na bankomat. Jeden autobus dnes išiel, ráno o šiestej. Ďalší ide až zajtra ráno.
Rozhodol som sa, že nepočkám. Na ceste domov mi chvíľu robil spoločnosť chlapík, čo býva na samote za kopcom. Zdalo sa mi, akoby sa stmievalo, ale to asi iba tá metelica…
Mal som veľkolepé plány, čo všetko na samote vymyslím, napíšem. Nevymyslel som, nenapísal. Pobyt na samote bol taký namáhavý, že som dokonca skoro ani nič neprečítal. Tieto riadky píšem už doma. Sneh odpratáva domovník, surovinu na kúrenie privádza ropovod Družba, obchod je za rohom. Pod oknami opäť niekomu naslepo vrieska alarm na aute. Po každých dvoch vetách mi zvoní mobil. Slastný život na nesamote.
LACO KERATA
