Keď mal Miro v záhrade na hruške priviazané fľašky, chlapi si ťukali na čelo, že je blázon. Dnes s jeho hruškovicou v krčme pokojne „balia kočky“.
Režisér, scenárista a publicista Miro Polakovič je ťažkým altruistom, ktorému leží na srdci osud celého Záhoria. Je presvedčený o tom, že Sikulovia, Chorváti aj Habáni sa tu premiešali tak fantasticky, že ich potomkovia už dávno majú šmrnc ozajstných „Európanov“. Chvíľu síce trvá, kým si človek zvykne na ich drsnosť, ale na Slovensku vraj skutočne niet kraja, kde by ľudia boli schopní toľkej sebairónie ako práve tu.
„Už desiaty rok som plnokrvným Osučanom. Správne by malo byť Osušťan, ale domáci to nemajú radi,“ varuje Miro Polakovič. Osuské je excentrická dedina, dá sa tu veľmi ľahko zablúdiť, a to sa jemu práve páči. Nie je to obec s jednou dlhou cestou, kde jazdí auto za autom. Jeho domček stojí v centre dediny hneď vedľa obchodu a rozdiel oproti bratislavskému centru je obrovský. Je tu božský pokoj, ktorý dokáže oceniť nadovšetko, lebo vie presne, čo znamená mestský hluk. „Býval som hneď pri Grandke. Keď električka prešla výhybkou, vyhodilo mi prenosku. Vtedy som si na to jednoducho musel zvyknúť. To máte tak - mlynár sa zobudí, keď mu prestane klepať mlyn,“ hovorí Miro Polakovič.
Na obed trávu
O jeho vegetariánskej zabíjačke, vhodnej skutočne pre každého, už na Slovensku vedia mnohí. Pre tých so zakázaným cholesterolom, ktorí by si radi zamaškrtili, je ako stvorená. Ak mu to v týchto dňoch konečne s investorom „klapne“, bude dostupná nielen pre návštevy.
„Bratislavčanov tu na Záhorí volajú paštikári,“ smeje sa pán Polakovič. Zo začiatku mu však do smiechu nebolo. Pre domácich bol jednoducho veľkomestským zazobancom a dávali mu to aj patrične najavo. Keď na zabíjačke odmietal dobroty, chlapi sa urazili a vraveli mu - na, tu máš kosu a nasekaj si trávy na obed. „Tak som si povedal, že z nej vyrobím niečo, čo im bude chutiť. Teraz mi už veria,“ vraví Miro. Napokon - práve z tejto provokácie sa zrodila myšlienka o zdravej klobáskovej konkurencii. Chlapi mu dnes chodia pomáhať aj zadarmo a jeho kuchyňu všade chvália. „Som tu veľmi spokojný. Vzdialenosť od Bratislavy a odstup od ľudí, ku ktorým teraz musím merať dlhšiu cestu, spôsobila, že sú mi vlastne oveľa bližší.“
Dom pre stovky nápadov
Mnohí vraj berú odchod z mesta ako poetické rozhodnutie, no nie je to celkom tak. Ani pre Mira Polakoviča, ktorý na dedinu prišiel s jedným kreslom a balíkom kníh, to nebolo jednoduché. Ale toho, kto si myslí, že tu zdegeneroval, presvedčí hneď o opaku. Domček má asi dvesto rokov a je z nepálenej hliny. Bez vody, brány, oplotenia a s podlahou iba z udupanej hliny na začiatku príliš veľa nesľuboval.
Pri prestavbe sa zachovali vlastne iba obvodové múry, ale pán Polakovič robil všetko v pôvodnej mierke s použitím pôvodných materiálov. Podarilo sa mu zachovať v dome dve pece, odvlhčiť ho a vyrobiť všade palubovú podlahu. „Chcel som ho poňať ochranársky, dúfam, že sa mi to podarilo.“
Práve v tomto dome sa Miro Polakovič, ktorému odjakživa v hlave víria stovky nápadov, pokúša všetko naozaj realizovať. Je rád, keď sa Osučania zapoja s vedomím, že spoločne vytvárajú dedine dobré meno. Z času na čas mu povedia - keby sme boli hneď na začiatku vedeli, kto si…
Dokonca aj ombudsman
Zvonka to vyzerá ako celkom malý domček, ale od maštale cez kuchyňu až po prednú izbu - pracovňu, je dlhý takmer tridsať metrov. Svojpomocne sa tu stavia ešte „zasadačka“ s podkrovím, čajovňa, fitnes a sauna s výbehom rovno do bazéna. To všetko podopiera kamenná klenbová pivnica, ako stvorená pre vinárničku.
Jedným z najzaujímavejších projektov Mira Polakoviča je Euroregión Záhorie. Jediný právne evidovaný projekt na cezhraničnú spoluprácu je kompletne vypracovaný a uložený k ostatným „do šuflíka“. Spolu s regionalistami z katedry geografie zhrnuli všetok potenciál troch okresov Senica, Skalica a Malacky. Starostovia 76 obcí však zatiaľ váhajú. Na jeho vlastné náklady vyšli aj tri čísla novín Samospráva Záhoria. Kompetentní sa však opäť akosi nechytali. Mnohí ľudia chodia za ním po radu, takže Miro Polakovič tu zastáva aj neoficiálnu rolu ombudsmana. Zvykol si na to ešte z ponovembrových čias, keď robil na VPN-ke „tlačového“ a chodilo za ním denne aj dvesto ľudí.
Stačí malý región
„Kedysi som rozmýšľal megalomansky a všetky nápady som chcel s kamarátmi realizovať minimálne s celoslovenskou pôsobnosťou,“ priznáva sa Miro Polakovič. Po mnohých skúsenostiach nazýva svoje myslenie skôr kozmopolitným a na riešenie vecí verejných mu dnes úplne stačí malý región, ktorému sú dvere jeho príbytku dokorán otvorené. O žiadnom škrečkovaní nemôže byť reči. Domček v Osuskom je naozajstnou liahňou nápadov, ktoré čakajú na spätnú väzbu. Je ich viac než dosť - pravidelné výtvarné sympóziá, dvor remesiel, agroturistika, štúdio dabingu, malé filmové štúdio, odtučňovacie kúry vo vidieckych domčekoch… „Všetko je ešte vo hviezdach. Ale teraz držím diétu, viete, chcem ísť príkladom,“ vysvetľuje nad prázdnym tanierom.
Autor: Eva Andrejčáková FOTO SME - ĽUBOŠ PILC
