BRATISLAVA. Prvá svetová vojna sa ešte len začínala a na bojisku už tisíckam vojakov nebezpečne zahnívali rany.
V závere roku 1914 spojeneckí lekári pozorovali s veľkou dávkou zdesenia početné prípady otravy krvi. K životunebezpečnej otrave (sepse) dochádzalo pre nezvládnuté bakteriálne infekcie.

V decembri 1915 začínalo byť jasné, že zranených vojakov je priveľa a zásoby obväzov dochádzajú. Chýbala základná surovina na ich výrobu - bavlna.
Rýchlo sa míňala nie len preto, že sa z nej vyrábali nespočetné vojenské uniformy.
Nedostatok sa prehĺbil po objave takzvanej strelnej bavlny, pre ktorý sa surovina počas vojny nevyužívala primárne na výrobu obväzov, ale trhavín.
Bez ohľadu na to museli lekári za každú cenu zabrániť tomu, aby do rán na telách vojakov prenikla infekcia. Bez sterilných obväzov museli byť mimoriadne vynaliezaví.
Viac či menej úspešne testovali na ranách vojakov rozličné chemikálie. Najúčinnejšie riešenie napokon ponúkla nenápadná rastlinka.
Mnohým amputáciám a úmrtiam dokázali zabrániť iba vďaka machu.
Učiť sa treba aj od nepriateľov
Strkanie machových chuchvalcov do rán môže znieť bizarne, no nejde o jediný prírodný materiál, ktorým sa zranení snažili zastavovať krvácanie, odstraňovať hnis a urýchľovať hojenie.
Na dlhom zozname možno nájsť aj med, živočíšne oleje a tuky, pavučina, bahno, listy či zvierací trus.
Použitie machu spomínajú historické pramene spomínajú počas bitky pri Clondarfe (Írsko, rok 1014). Sporadicky sa používal aj počas Napoleónskych vojnách a v Prusko-Francúzskej vojne. Domorodí Američania ním vystieľali detské kolísky.
Plný potenciál machu sa podarilo využiť až v prvej svetovej vojne.