Text uverejnil The Washington Post. Medzititulky doplnené redakciou.
Keď jej otec prestal šoférovať, Tatiana Lagosová tomu spočiatku nevenovala pozornosť.
„Opýtal sa ma, či ho môžem vyzdvihnúť ,“ spomína si na svojho otca v čase, keď práve dovŕšil šesťdesiatku. Odišiel do dôchodku a kariéru v medzinárodnom práve zavesil na klinec.
Zabúdanie sa šírilo ako kruhy na vode. Mama zabudla na všetko, vrátane mňa Čítajte „Aj v maličkostiach príliš závisel od manželky,“ hovorí lagosová. Žena mu mala dohadovať napríklad aj stretnutia na káve.
Lagosová, ktorá žije v Marylande, spomenula svoje obavy ostatným členom rodiny. Obrátila sa aj na otcových príbuzných v rodnom Chile. Oni však jeho správanie pripisovali životným zmenám po odchode na dôchodok.
„Myslela som si, že ak to nik iný z rodiny nevidí, možno je chyba vo mne,“ hovorí Lagosová. Na celú vec radšej zabudla.
Alzheimerovu chorobu jej otcovi diagnostikovali až o dva či tri roky neskôr, keď dostal mŕtvicu. Vtedy už bolo príliš neskoro na to, aby ho zapojili do diskusie o možnostiach liečby a do plánovania konca jeho života.
Rozhovor zbytočne neodkladajte
Prvé známky demencie si najčastejšie všimnú blízki členovia rodiny. Rodič začne opakovať tie isté príbehy. Manželka zabudne cestu domov z obchodu. Každodenný život sa mení najskôr nepatrne, potom čoraz výraznejšie.
Nie je jednoduché začať hovoriť o kognitívnom úpadku s milovanou osobou. Rozhovor môže byť plný bolesti, hanby a popierania. Mnohí sa túto tému zdráhajú otvoriť do chvíle, kým demencia nepokročí.
Prieskum, ktorý tento týždeň zverejnila Alzheimerova asociácia, ukázal, že takmer 90 percent Američanov tvrdí, že by chceli, aby im iní povedali, ak vykazujú známky straty pamäte alebo iné príznaky demencie.
Napriek tomu takmer tri štvrtiny Američanov hovoria, že tento rozhovor by bol pre nich „náročný".
Na Alzheimera neexistuje liek, no porozprávať sa o ňom v ranom štádiu choroby je kľúčové, tvrdí Ruth Drewová, riaditeľka informačnej a podpornej služby v Alzheimerovej asociácií.
